Zo spomienok otca

Autor: Boris Cíferský | 26.3.2011 o 18:22 | (upravené 26.3.2011 o 18:27) Karma článku: 3,32 | Prečítané:  823x

Leto. Je jeden z horúcich dní, slnko je vysoko nad oblohou a pytliak Imrich sa vydal na ďalší z lovov. Odvtedy, čo ho vyhodili z Komunistickej strany ČSR, v ktorej dlhé roky pôsobil ako radový člen a agitátor pre to, že ožratý vyliezol na stožiar a zakričal „Komunisti sú svine“ sa mu nežije dobre. Jeho manželka sa s ním rozviedla a vydala sa za jeho suseda, ktorý, hoci mal o 70 kíl a 30 rokov viac než ona, bol vyššie postavený a v jeho byte to vyzeralo menej kapitalisticky, presnejšie, nie ako u Imricha, ktorý bol vášnivý poslucháč Rolling Stones.

Ilustračné fotoIlustračné fotowww.gym-nymburg.cz

Zo svojho veľkého trojizbového bytu, v ktorom bol na všetkých štyroch stenách vyvesený portrét Gustáva Husáka, bol vysťahovaný a zo svojho teplého miesta v teplárňach na Teplej ulici ho vysťahovali bývať do starého 50-ročného bytového domu, v ktorom to smrdelo po psích výkaloch a v ktorom sa musel každý deň teperiť na siedme poschodie pešo. Ono by to ani nevadilo, keďže Imrich bol v minulosti športovec, ktorého každoročne volali na spartakiádu a do prvomájového sprievodu. Komunisti tvrdili, že je vzorom pre študujúcu učňovskú mládež a hoci bol len radový člen strany, na niektorých stenách v kultúrnych budovách či v jednotných roľníckych družstvách sa nachádzali jeho podobizne, ktoré mali ukázať skutočný charakter Imricha, s podnadpisom "Je čas, soudruzi - skoncovat s alkoholem!

Áno, Imrich nepil. Aspoň tak to tvrdili v strane, hoci pravda bola taká, že tam nasávali všetci. Hlavne v piatky, kedy platila akciová cena na pravú ruskú vodku. V tieto piatky všetci domáci komunisti chodievali do podniku zvaného „U divokej husi“, ktorý noblesne nazývali „reštaurácia pre lepšiu triedu“ (hoci to bol pajzel ako vyšitý), a nasávali tam vodku a živo diskutovali. Niekedy vždy o polnoci došlo k najprv spievaniu ruskej hymny, potom sa všetci pomodlili za Stalina a za ďalších veľkých pánov, ošúpali si pusy pri vzájomných rozlúčkach a pobrali sa domov. Výhodou toho, že ste boli komunista bolo to, že ste mali taxíky zadarmo a ste nemuseli platiť, keď ste sa tam trošku tak pozvracali. Údajne pravidelne zvracal iba jeden z vrchných pracovníkov na Ministerstve socialistickej výstavby, ktorému, špeciálne, kvôli nemu namontovali dozadu v taxíku niekoľko vrecúšok a jeden smetný kôš.

Ale spät k Imrichovi. Odvtedy, čo ho vyhodili zo strany to s ním šlo dolu vodou. Ruskú vodku nahradil lacný domáci chlast, ktorí pravidelne pili robotníci a ďalší z „nižšej“ triedy, a ženy, ktorého predtým obdivovali a milovali zmizli a jedinou jeho obdivovateľkou zostala susedka Jelena, bývalá občianska Sovietskeho Zväzu, ktorá ku nám prišla na študentskú výmenu a nakoniec tu zostala. Údajne preto, že sa jej tu veľmi páči, ale Imrich vedel, že to bolo kvôli tomu, že trpela stresovou inkontinenciou a pri návšteve na ministerstve neplánovane ocikala podobizeň Stalina, ktorá bol umiestnená na stoličke. Dopadla teda podobne ako náš Imrich, sama a v ČSR.

Náš Imrich, ako sme spomínali, stratil prácu v teplárňach a keďže ako takmer nepriateľ republiky ho nechceli takmer nikde zamestnať, nakoniec skončil pracovať ako dojič kráv. Nebola to úplne podradná robota, keďže, ako mu každé ráno prizvukoval jeho nadriadený, súdruh Stalin má rád jedine mlieko z ČSR. Aby kravy lepšie dojili, tak im jeho nadriadený, Hubert Safka, púšťal vážnu hudbu. Argumentoval tým, že výskumy socialistických vedcov, dokázali, že kravy tak vydajú viac mlieka. A tak namiesto Rolling Stones, počúval Imrich každý deň tú istú melódiu z opery nazývanej „Môj vodca, môj pán“, ktorú vymyslel súčasný sovietsky minister kultúry. Spievala ju jedna postaršia dáma, ktorá sa k tejto úlohe dostala tak, že dobrovoľne emigrovala z úpadkového USA do Sovietskeho zväzu. Pochopiteľne, mnohí radoví členovia strany vedeli, že jej emigrácia bola síce dobrovoľná, ale zároveň nevyhnutná, keďže v kapitalistickom svete pôsobila ako špión.

Vo voľnom čase navštevoval Imrich krčmu „U smädnej ťavy“, ktorú údajne vlastnil nejaký Arab, ktorý si zobral za manželku naturalizovanú Rusku, ktorá mala rodičov v žijúcich v kdesi NDR a ktorá pracovala na veľvyslanectve spriatelenej Mongolskej republiky. Vďaka svojmu miestu dokázala pre manžela vybaviť všetko čo potreboval. Arab a Imrich sa dobre spoznali ešte z minulých čias, keďže obaja svojho času navštevovali istú slečnu P., ktorá bola v mieste kde býval známa ako „Súdružka obdarovateľka“. A tam sa aj jedného dňa spoznali čakajúc v čakárni ako u lekára na to, kým sa slečna P. mohla venovať aj im. Arab si vážil Imricha a preto mu jeho obľúbenú ruskú vodku predával za akciovú cenu.

U Smädnej ťavy Imricha všetci poznali. Len z nejakého dôvodu s ním nikto veľmi nechcel sedieť. Presnejšie, nikoho nezaujímalo, jeho neustále rečnenie o výhodách socialistického zriadenia, o jedinečných možnostiach vycestovania do Juhošky (ktorá sa, ako tvrdil, kapitalistom nenaskytne) či o dobrotivosti súdruha Stalina. Dokonca ani tých zopár komunistov, ktorý tam z času na čas zavítali pozdraviť sa s Arabom a vymeniť s ním tovar, samozrejme zo Sovietskeho zväzu či inej spriatelenej republiky.

Poznámka: Všetko, čo tu čítate, je čistá fikcia, nič nie je založené na pravde.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?