Tančiareň to nie je len dupkanie do rytmu ...

Autor: Boris Cíferský | 13.12.2012 o 19:24 | Karma článku: 5,52 | Prečítané:  1906x

Keď v roku 1983 uzrelo svetlo sveta dielo Ettore Scolu s názvom „Le Bal“, asi málokto by vtedy tušil, čo sa stane o necelých 30 rokov na to. Hra inšpirovaná týmto dielom bude vypredávať (nielen v Bratislave) divadelné sály a nútiť ľudí chodiť do divadla. Zaslúžené ocenenia tohto predstavenia sa dnes zdajú byť len akýmsi nevyhnutným dobrom, ktoré túto inscenáciu na jej ceste divadelným životom postretlo.

TančiareňTančiareňwww.snd.sk

 

Len máloktoré predstavenie v súčasnej ponuke SND má tú zvláštnu silu osloviť divákov naprieč celým spektrom – chodia na neho mladí, starí, muži, ženy, milovníci hip-hopu i klasiky. Všetkých spája jedno – stať sa aspoň na tie dve hodiny niekým iným, priamym účastníkom dejín, ktoré sme my, neskôr narodení, videli len z fotografii. Historická hodnota tohto predstavenia je nesmierna – zahrňuje všetko to, prečo sme sa stali tými, kými sme a všetko toto nám predstavuje zopár bezmenných vystupujúcich, ktorých si zamilujeme alebo ich jednoducho „len“ prijmeme.

 

Tančiareň je tiež úžasnou príležitosťou vidieť bok po boku viacero hereckých generácii, ktoré sa neodmysliteľne spájajú so svojou dobou. Či už je to pán Chudík ako ten večne ustaraný a prísny pán, alebo tí najmladší Martin Madej, Ivana Kuxová a ďalší. Každý jeden z protagonistov si zaslúži naše uznanie, keďže napriek tým nespočetným desiatkám až stovkám repríz si to stále všetci užívajú. Domnievam sa, že aj pre nich samotných je to odreagovanie, keď už nemusia hovoriť dlhé monológy a namiesto toho reč prezentujú tancom, pohľadmi, dotkymi, odevom a divák im napriek tomu rozumie. Sú jazyky, ktorým divák porozumie, aj keď herci nepovedia ani slovo. A toto je práve ten prípad.

 

Dovolím si na tomto mieste trochu zastať a vyjadriť obdiv tým zopár jednotlivcom. Začal by som na mieste tvorcov Martina Hubu a jeho menovca Martina Porubjaka, ktorí dostali tento spásonosný nápad a priniesli históriu ľuďom. Myslím, že to bol filozof Windelband, ktorý umelca považoval za historika. A pokiaľ sú obaja páni Martinovia historici, tak sú to bezpochyby aj umelci. Treba tiež vyzdvihnúť prácu kostyméra Milana Čorbu, vďaka ktorému sa postavy menia s dobou – z Milana Bahula sa stáva elegán, ktorý oslní aj pani Magálovú, Ivana Kuxová sa mení z útlocitného dievčaťa utekajúceho pred nemeckými perzekúciami na ženu, ktorý oslní aj diváka a Martin Šalacha sa v duchu svojej postavy mení s dobou asi najviac. Poďme ďalej – vyzdvihneme prácu choreografa Juraja Letenaya, ktorí vyvoláva to „dupkanie“ nielen na parkete, ale aj pod nohami divákov, myslím, že nie je väčšieho ocenenia než to, keď vaše dielo preberajú aj tí, ktorým ho smerujete, diváci. A takto by sme mohli pokračovať cez ľudí starajúci sa o rekvizity, kostymérov a ďalších.

 

To, čo diváci prichádzajú obdivovať je výsledok a jeho kompaktnosť je spôsobená práve hereckým zložením. Snáď s výnimkou Coriolanusa, August: Stratení v Oklahome mi neprichádzajú na um lepšie obsadené inscenácie, pri ktorých sa tí, ktorí to majú na starosti tak dobre „trafili“ do výberu – postavám veríte všetko a vždy, veríte im, že sú tými, koho hrajú a preto sa aj vy stávate priamymi účastníkmi týchto, nadnesene povedané, „tanečných mystérii“. Poďme trochu k hercom – začínajúc Ladislavom Chudíkom / Martinom Hubom – nedivím sa niektorým, že SND kritizujú, že Majstra Chudíka obsadzuje vzhľadom na jeho vek, ale často mám pocit, že bez neho by to nebolo ono. Práve on stelesňuje dokonale toho starého a dobrosrdečného pána, podobne ako v Scolovom filmovom opuse. Nasledujú tí vekom možno skôr narodení, ale energiou rovnajúcou sa tým mladším – pani Emilia Vášaryová a pán Juraj Slezáček. Obaja sú vo svojich postavách nenútení, energický (tanec Juraja Slezáčeka s Janou Gaváčou v úvode stojí za to!) a stelesňujú presne ten „dream“ pár, ktorým to prajete a na konci sa s nimi radujete. Poďme k druhému páru – Gabriela Dzúriková a Dušan Cinkota / Ján Gallovič. Je len a len dobre, že sa Ján Galovič vrátil do SND, keďže v tomto predstavení sa dokáže brilantne transformovať z romantika na žiarlivého partnera a naopak. Dušan Cinkota tomu svojmu amantovi, ktorého reprezentuje pre zmenu dodáva o niečo iný rozmer a je na divákovi, ktorého viac docení. A čo Jana Gaváčová a Martin Madej / Lukáš Latinák / Daniel Ratimorský? Jana Gaváčová je živel a počas inscenácie si to odtancuje takmer s každým, na úvod je jej obeťou Vladimír Kobielsky, neskôr Tomáš Maštalír, Juraj Slezáček a nakoniec skončí u jedného z týchto troch pánov. Spoločne s Ivanou Kuxovou toho „odmaká“ snáď najviac, keďže popri tanci si zaspieva i zahrá na trúbke. Stelesnením „alfa-samca“ v inscenácii je Tomáš Maštalír, ktorému robí partnerku jedna z trojice Eva Sákalová / Zuzana Kanócz / Paula Staroňová. Každá z týchto troch dám do toho vnáša to svoje a vytvárajú tak akoby tri postavy – všetkých však spája Tomáš a psychická labilita. Do pozornosti by som rád dal práve poslednú menovanú, ešte len poslucháčku VŠMU, ktorá na mňa pri svojej (takmer s určitosťou) premiére veľmi zapôsobila a tým, že si ju SND udrží, určite spraví dobre – typovo i výzorovo veľmi zaujímavá slečna, ktorá by sa hodila určite aj do vážnejších úloh. Tomášovi Maštalírovi niet čo vytknúť, svoju úlohu vie zahrať dobre, hýbať sa tiež vie a dámy v hľadisku budú mať svojho favorita. Najzaujímavejším párom je bezpochyby dvojica Ivana Kuxová a Ondrej Kovaľ. Medzi obomi je tak príjemné prepojenie, že sa na nich dobre pozerá. Herecky sú úžasné zohratý tandem a je škoda, že ich v inom prestavení takto spolu nevidieť. Herecký ansámbel dopĺňa Kamila Magálová a Vladimír Kobielsky. Obzvlášť Vladimír Kobielsky je zaujímavou postavou, keďže mnohí jeho charakter „prekuknú“ až v samotnom závere. A na pani Magálovej je vidieť, že ju to stále baví.

 

Osobne najzaujímavejšou postavou je pre mňa Martin Šalacha. Je to asi mojim prirodzeným obdivom k umne zahraným záporným postavám (Scarpia z Toscy to dokazuje), alebo niečím iným, práve práve postava tohto herca je pre mňa v mnohom najprívetivejšia – asi preto, že stelesňuje nielen to, kým sme boli, ale aj to, kým sme a ukazuje, že trochu tej pretvárky, falošnosti a túžby po živote, je v každom z nás. Dodnes mám pred očami, ako stojí s barlou otočenou k divákovi a pozerá sa na nich tým svojim úsmevom kolaboranta. Práve Martin Šalacha stvárňuje najpestrejší charakter. Zostáva nám ešte zopár mien – Vladimír Obšil je stelesnením typického úradníka, Branislav Bystriansky stelesňuje toho, koho nikto nemá príliš v láske a Pavel Moisés tanečnými kreáciami predstaví nejeden atypický štýl. Zostáva posledná dáma a to Helena Krajčiová, ktorá vyčarí úsmev svojou nešikovnosťou i odvahou vzoprieť sa tancu s Vladimírom Kobielskym. Posledným pánom do partie je Milan Bahuľ, ktorý dotvára trojuholník partnerských vzťahov.

 

Tančiareň nám tak predstavuje akoby celý svet, v ktorom sa na javisku predstavujú všetky možné charaktere, ktoré si podupkávajú v rytme piesní, ktoré nezostarnú. Od Beatles až po Martu Kubišovú, cez rapovú hudbu až po Janu Kirschner, každý si tu nájde svoje, niektorí Františka Kryštofa-Veselého, iní The Kinks. Nemenia sa len songy, ale aj nálady – menia sa obdobia – to, čo sa nemení sú herci a samozrejme diváci. Tí si sem chodia zaspomínať, odreagovať sa, v duchu si zatancovať, byť skrátka účastníkom na živote týchto ľudí … ako ako títo ľudia odchádzajú, začne sa vám za nimi cnieť a vy si uvedomíte, že život ide ďalej. Potom sa však náhle dvihne opona a vy s blaženým úsmevom sledujete hercov v „civile“ a standing ovations. Potom sa ocitnete v takom tranze, ako ja často, že máte na tvári blažený úsmev a neviete prečo. Ak má byť toto kritériom úspechu, tak potom to u mňa úspech malo. A takmer vypredané predstavenia mesiac čo mesiac dokazuje, že Slováci na svoju históriu zabudnúť nechcú. Chcú byť jej súčasťou, chcú prežívať jazdu na bicykli znova a znova. Verím tomu, že keď si o 30 rokov pozrieme toto predstavenie zo záznamu, tak sa nám všetky tie príjemné pocity, čo sme vtedy cítili znova vybavia. Ako v Ratatouille, opäť zacítime tú lahodnú chuť a vybavia sa nám spomienky na všetkých tých hercov, vďaka ktorým sme sa cítili mladí ...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?