Rok 2012 sa pomaly končí: Aký bol z pohľadu sveta filmu?

Autor: Boris Cíferský | 15.12.2012 o 18:56 | Karma článku: 3,30 | Prečítané:  576x

Za nami je ďalší filmovo bohatý a plodný rok, ktorý priniesol hneď niekoľko zaujímavých filmových počinov, na ktoré sa v tomto príspevku na blogu pokúsim upozorniť. Budem sa držať dvoch línii – mainstreamovej a ne-mainstreamovej.

Cloud AtlasCloud Atlaswww.newyorker.com

 

Hodnotiť filmové, alebo respektíve akékoľvek umelecké dielo je v istom zmysle ako pohľad do vešteckej gule. Hodnoty mnohých diel boli docenené až v ďalekej budúcnosti (vezmite si napríklad výtvarné počiny Van Gogha či tvorbu Andreja Tarkovského), avšak v duchu názorov Oskara Wrenzela nie je lepším obdobím pre hodnotenie než je práve súčasnosť, v ktorej umelecké dielo vzniklo – to, čo mi dnes vnímame a dávame tomu označenie „hodnotné“ totiž o 20 – 30 rokov nemusí byť. Rok 2012 priniesol hneď niekoľko zaujímavých počinov, ktoré sa rozhodne zapíšu do análov kinematografie ako diela, ktoré ovplyvnili svoju dobu a ako hovorí Emil Staiger „vytvorili nové spoločenstvá“, teda, že priniesli nové spôsoby filmovej komunikácie tvorcu s divákom.

 

Mainstreamová alebo „kinová“ línia

Tých filmových diel, ktoré by sme mohli označiť za zaujímavými a ktoré si určite získali priazeň diváckej obce je niekoľko – vybrať však tých päť, ktoré sa najviac zapísali do spomienok divákov a na ktoré by sa malo upozorniť je veľa, avšak, ak by sme sa mali na toto celé pozerať z hľadiska niečoho ako sú filmové kvality, tak ich veľa nebude.

 

Piate miesto – Temný rytier povstal

Temný rytier si nezaslúži miesto vyššie, keďže je to oproti Temnému rytierovi s Heathom Ledgerom kvalitatívny posun nadol. Fanúšikovia série budú určite nadšení, keďže finále je skutočne grandiózne, no scenáristicky rovnako plytké ako Expendables. Nelogické zvraty v druhej polovici, narácia, ktorá sa vymyká spod kontroly, na Nolana zbytočne patetické scény, priam úbohá práca s divákom, ktorá mu nedovolí pracovať s postavami sám či si k nim vytvoriť nejaký vzťah. Miestami som mal pocit, že Nolan nevie kam pichnúť. Možností mal veľmi veľa, on si však vybral cestu ľúbeznej formy, ale nedotiahnutého obsahu. Nechýbalo však veľa, stačilo trochu prepísať scenár, a dalo by sa to.

 

Śtvrté miesto – Skyfall

Hoci Daniela Craiga ako Bonda príliš neuznávam, pretože ho vnímam ako herca veľmi stereotypného a bez toho Bondovského šarmu z čias 70.-ych rokov v duchu Seana Conneryho, musím priznať, že Skyfall je logickým vyústením akejsi bondovskej poetiky 21. storočia – Sam Mendes sa „hecol“ a po sérii skutočne nevýrazných diel naservíroval svoj najlepší počin od epickej Americkej krásy. Mendes prispôsobil Bonda dnešnému vnímaniu, vložil mu do úst svoj vlastný jazyk, podtrhol to kvalitným scenárom od Neala Purvisa a ďalších pánov, ktorí sa lepšia každým filmom a veľmi slušný výsledok je na svete. Chyby tu ako všade sú, dokonalosť neexistuje, ale po nevýraznom Quantum of Solace parodujúcom filmy s výprázdnenou naráciou.

 

Tretie miesto – Až vyjde mesiac

Wes Anderson je svojský režisér, ktorý tvorí svoje bez ohľadu, na to, čo si o ňom ľudia myslia. Vo svojom zatiaľ poslednom a podľa môjho názoru zjavne najlepšom filme sa vracia retrospektívne v čase a servíruje film odohrávajúci sa pred 50 rokmi a ktorý odkazuje na podobné diela s detskými hrdinami vzniknuté pre nás už v ďalekej minulosti, z hlavy mi prichádza na rozum asi iba Stoj pri mne. Anderson však látku, ktorú mal uchopil svojsky a namiesto vopred očakávaných prístupov inovatívne využíva tie, na ktoré padá prach. Vo výsledku sa tak jedná o veľmi príjemnú mozaiku zloženú z viacerých mikropríbehov a introspekcii do vnútra detskej duše. Nemyslím si, že je to úplne vydarený film, keďže tá inakosť sa prejavuje aj v niektorých chvíľach topornom scenári, no napriek tomu je námet ako svieže prebudenie po tých nespočetných hodinách s všemožnými akčnými hrdinami ako Batman či James Bond. Tentoraz totiž vnímame ľudí ako ľudí.

 

Druhé miesto – Anna Karenina

Joe Wright dospieva každým filmom, ktorý natáča. Kým Pýcha a predstudok je prísne klasicistická, v duchu držania sa normy, tak jeho posledné dva filmy sú už jeho jasnou invenciou. Najprv si odskočil so Saoirse Ronan do sveta bourne-girls a výsledkom bol možno ešte trochu rozpačitý pocit, avšak Anna Karenina je už po formálnej „jeho“ premenou klasiky do podoby 21. storočia. Tolstoj vytvoril len predlohu a šablónu a Joe Wright mu dodal formu – dlhé kamerové zábery, prekvapujúce divadelné prechody vyjadrujúce zábermi slová a pocity postáv i bez veľa slov – akademicky presná práca doplnená dobrou hudbou a skvelou prácou jeho kameramanského tímu. Hlavne myšlienka toho, čo niektorí označujú za „divadelné uchopenie mizanscény“ je geniálna, keďže vystihuje jeden zo spôsobov, ako sa na Annu Kareninu pozerať v 21. storočí. Inovatívne, iné a v tomto prípade aj podarené.

 

Prvé miesto – Atlas mrakov

Čo iné by si mohlo uchmatnúť prvenstvo než tento opus, pri ktorom sa stávame svedkami hlbokých dejinných zmien. Zabudnite na Magnóliu, Počiatok a ďalšie diela, zabudnite na čas na to, že za režisérskou oponou sú Wachowski a Tykwer, nečakajte ďalší Matrix, toto je niečo úplne iné. Atlas mrakov je podobný dielam Mexikánca Alejandra Gonzáleza Inárrita, v ktorom sa mikro-príbehy spájajú do jedného veľkého a vytvárajú tak akoby celý kozmos. To, čo sledujeme je sieťová výstavba naratívu, avšak vôbec nie podobná ako vidíme v Babelovi, keďže režisérska trojica posunula možnosť filmového vyjadrenia sveta ešte ďalej – príbehy sa nedejú len tu a teraz, ale aj sa diali či sa budú diať. Spája sa tu priestor, čas do jedného veľkého celku. Pokiaľ hľadáte inteligentný film, tak je to tento, to čo som na Temnom Rytierovi kritizoval, jeho prílišnú komunikatívnosť, to tu mizne, je to nahradené ne-komunikatívnosť, teda niečím, čo núti diváka premýšľať. Toto nie je úplne maistreamový film, ale je dobre, že ho nakrútili mainstreamoví tvorcovia, keďže sa o ňom svet dozvie. Mnohí ho zahatia kvôli jeho prílišnej „presieťovanosti“, ale nie je nič krajšie než sledovať (takmer) dokonalú formu a ľúbezný obsah, čo viac chcete než šesť filmov v jednom, ktoré navyše dávajú zmysel?

 

 

Nemainstreamová línia

Tieto filmy ste v kinách nevideli, avšak možno ste o nich počuli a možno ich raz aj uvidíte. V slabšej chvíľke si poviete, že si pozriete niečo umelecké a utvrdíte sa vo svojich preferenciách, zistíte či to, čo doceňujú kritici (ja osobne sa za neho nepovažujem ani náhodou) doceníte aj vy. A potom sa k nim snažíte priblížiť. Takto nejako začína láska k ne-mainstreamovým filmom, teda k často rádovo o desiatky percent rozpočtovo nižším počinom, avšak s oveľa väčšou výpovednou hodnotou. Tu by som rád upozornil hlavne na tri filmy, keďže zas až toľko sa ich neurodilo.

Tretie miesto - Final Cut - Dámy a páni, finálna verzia

Jeden z filmov, ktorý mi nedá spávať a nad ktorým sa často zamýšľam. Je to, čo vidím geniálne dielo či len geniálna myšlienka? Pre tých, ktorí toto dielo nepoznajú a to je väčšina, je to film poskladaný zo scén zo stoviek filmov, ktorý je spojený jedinou témou – láska. Dielo maďarského režiséra Gyorgy Pálfiho je vlastne kolážou, ktorá v sebe spája viacero záberov, ktorý pri chytrom strihačovi vytvoria príbeh. Pálfiho oceňujem v tom, že priniesol nový spôsob filmovej reči, v ktorej umne skombinoval jednotlivé prvky do jedného celku, otázkou však znie, nakoľko koherentného. Pokiaľ totiž na každý jeden záber pozeráme ako na samostatné slovo v texte (v scenári je napísané Boris plače, lebo mu zomrela matka, ale vo filme Pálfiho vidíme len plačúceho chlapca), tak sa dostaneme k jednému zaujímavému zisteniu – Pálfi pôvodný význam Borisových sĺz obmenil a spravil z nich slzy človeka, ktorý napríklad plače, lebo mu zomrela mačka, napríklad. Avšak teraz už nevidíme to ono pozadie, keďže v prvom filme vieme, prečo mu táto matka zomrela, ale teraz nie. Mení sa teda význam jednotlivých symbolov. Avšak, druhý príklad je oveľa komplikovanejší – Miloš Hrma v diele Ostře sledované vlaky pečiatkuje na pozadie slečny pečiatku, avšak Pálfi túto scénu využil na metaforické vyjadrenie sexuálneho aktu – naoko sa nič menení, stále to má to „erotično“, avšak mení sa dobový význam – Hrabal chápal Hrmovo pečiatkovanie inak než Pálfi a tým, že ho Pálfi prevzal, tak aj keď ho pretvoril, tak pôvodný význam tu zostáva – je to, ako keď zahráte falošný tón, je to tón, ale je falošný. Takýchto scén je v diele Pálfiho veľmi veľa, otázkou teda je, či umne postrihané dielo je súce na nejaké hodnotenie či naopak sa hodnotiť ani nedá – stále totiž sledujeme len sled naoko nesúvisiacich scén, ktoré sú „len“ dobre postrihané a „len“ spojené tenkou niťou menom ústredná téma a nejaká bežná naratívna línia. Stačí to ale na film?

 

Druhé miesto - Holy Motors

Film milovaný i zatracovaný. Jeden z ľudí, ktorých si vážim ho označil za geniálny, iný za „pseudointelektuálny blábol 21. storočia“. Kde je pravda? To si netrúfam povedať, ale pokiaľ je nejaký film skutočne „kontroverzným“ v zmysle nie ani tak témy ako nejakého estetického súdu, je to tento – podobne ako Carax, ktorý už v diele „Tokio!“ naznačil svoj sľubný potenciál. Holy Motors je veľkým dejinným odkazom k francúzskej kinematografii 20. storočia a fackou všemožným konvenčným prístupom k filmovej kultúre dnešnej doby. Film, ktorý plné docenenie asi nikdy nenájde, avšak formou je to zaujímavý počin.

 

Prvé miesto - Hon

Pokiaľ hľadáte film, pri ktorom máte najväčšiu šancu, že sa vám zaderie pod kožu ako trieska, tak je to Hon Thomasa Vinterberga. Dánsky režisér majúci na konte strhujúcu Rodinnú oslavu či podobne vnútorne nepokojné Submarino sa po dvoch rokoch vrátil s filmom, ktorý zhŕňa jeho tvorbu z dôb minulých – Hon nie je film inovatívny, je to však silný príbeh o živote zo života, príbeh vyrozprávaný priamo, bez Nolanovského pátosu, ktorý vás emocionálne zničí a na pár dní vás zahltí zlým spánkom. Nechcem prezrádzať viac, keďže možno niektorí po ňom siahnu a bolo by neslušné prezrádzať niečo z deja. Vinterberg je majstrom neoriginálnych filmov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?