Biele divadlo zahrialo ľudskosťou, vtipom i horkokrvnou katarziou

Autor: Boris Cíferský | 21.12.2012 o 18:23 | (upravené 21.12.2012 o 18:33) Karma článku: 3,04 | Prečítané:  563x

Niektoré predstavenia vás budú stáť desiatky eur a predsa si na ne po dvoch dňoch už ani nespomeniete. A na niektoré, naopak, budete myslieť ešte pár dní.

Z predstaveniaZ predstaveniawww.bieledivadlo.sk

Považujem sa za divadelného snoba, ktorý zbožňuje divadelný luxus a možnosť chodiť v obleku a v kravate. Je to asi súčasť môjho druhého JA, ktoré sa nezlučuje s tým, čo tu teraz sedí pred obrazovkou a píše nasledujúce riadky. Nedávno som bol svojimi dobrými kamarátkami pozvaní na návštevu Bieleho divadla v Bratislave a to na predstavenie s názvom „Commedia Dell´Arte alebo to sa nesmie stať!“ Netušil som, do čoho idem, čo ma čaká, moje skúsenosti s menšími, amatérskymi divadlami, boli prakticky nulové. Vždy sa snažím o maximálnu objektivitu a vo veciach umeleckých bývam dosť kritický, ale zároveň nezaujatý. Pokiaľ vás zaujíma, čo to tá Commedia Dell´Arte je, tak nasledujúci odkaz na wikipedii vám to zodpovie v skratke, je to „ľudová komédia“ zo 16. storočia s typicky „divokými“ Talianmi, v istom zmysle však veľmi podobné napríklad Skroteniu zlej ženy, známom z televízie či z divadla.

 

Mojou dnešnou úlohou nie je a ani nebude zaoberať sa zložkami scénografie, kostýmov či iných vecí, ktorých dokonalosť je logicky závislá od množstva finančných prostriedkov, ale tým, o čo v divadle podľa mňa v prvom rade ide a to o vyvolanie emócii. Divadlo nemá byť estetickou prehliadkou vkusu, hoci obzvlášť v tých väčších divadlách sa z toho niekedy stáva módna prehliadka a súťaž o najkratšiu minisukňu, ale prehliadkou schopnosti interpretácie textu, ako takého. Keď hercovi neverí „jeho“ postavu divák, tak je to problém. A to či postave divák verí, nie je len vecou stvárnenia, ale aj textu. Text, na ktorom je postavená inscenácia v Bielom divadle, je založený na hrách so slovami, v plnej kráse sa tak zrkadlia všetky mysliteľné asociácie slov – pokiaľ vám takýto typ humoru, ktorý je viac slovný než situačný, viac britský než americký, viac drsný a vlastne v dnešných termínoch „ľudový“ vyhovuje, tak ste určite na správnej adrese. Postavy v diele stelesňujú taliansku barokovú spoločnosť, popri bohatých mužoch sa objavujú sluhovia, lekári či vojaci. Podobne ako robil Moliére, tak i tu sú i tie osoby vzdelanej spoločnosti karikované so šaškovských polôh,.vďaka čomu sa i niekto taký ako lekár stáva nenapraviteľným Casanovom. Človek, bez ohľadu na postavenie, vek či pohlavie, tak bol grotesktne poňatý či už pri zamestnaní, alebo v samotnej spoločnosti.

 

Keď som tak sedel na stoličke a sledoval meniacich sa hercov na javisku, tak čím ďalej tým viac som si uvedomoval, že rozdiel medzi amatérskymi a profesionálnymi hercami nie je tak zreteľný, ako by človek spočiatku čakal. Dokonca by človek povedal, že práca so scénou bola v Bielom divadle oveľa lepšia než v profesionálnejších divadlách. Keď na ploche 6 metrov štvorcových rozohráte lepšiu partiu než na ploche niekoľkonásobne väčšej v Slovenskom národnom divadle, tak to na vás spraví podstatne väčší dojem. Keď hercov v rámci možností, ktoré máte, oblečiete do nie možno úplne, ale pomerne presných historicko-dobových kostýmov, zaslúži si to uznanie. Keď napriek tomu, že je bežný týždeň a že k vám vedú schody priam „do neba“ vám príde na predstavenie 40-50 ľudí, čo je možno len o niečo menej než na činoherného Fausta, tak je to určite dobrá vizitka, dôkaz o dobrej práci. A toto je to, čo v mnohých divadlách (opäť môžem porovnať len s tými profesionálnejšími), nevidno, ľudskosť. Od samotných uvádzačiek, ktoré žiarili dobrou náladou, i k samotným hercom, ktorí si svoje role užívali a zároveň to (objektívne až na výnimky) herecky neprehrávali, sme boli ako jedna veľká ne-anonymná divadelná rodina, ktorá sa akoby zišla na jednom „rodinnom“ predstavení. Scenár, hoci pôsobí „ľudovo“, hoci v druhej polovici sa ostrovtip trochu stráca, keďže opakované vtipy už vtipmi toľko nie sú, je stále humorný a to oveľa viac než mnohé „seriózne“ hry, ktoré si získali popularitu o storočie či dve neskôr v dielach mnohých podstatne uznávanejších dramatikov. A to, čo si cením asi na poslednej návšteve najviac je tá očistná katarzia. Po odchode som kamarátke povedal, že to bolo „fajn“, čím som dal taktne najavo, že sa mi to síce páčilo, ale na 100%-tné hodnotenie to nie je, práve kvôli mierne nevyváženému scenáru. Ale ako tak dni plynú, tak si uvedomujem, že by som to chcel vidieť znova. Znova zažiť to, čo wikipedia možno trochu nepresne označuje ako „povznášajúci a očisťujúci účinok“. Zažiť znova tie šialené horkokrvné talianske postavy, človek občas potrebuje takúto nemravnú a sexistickú očistu mysle, ktorá ho uvrhne znova na zem a ukáže mu, že na svet sa dá pozerať aj inak než Tracyho Lettsa či Tenessee Williamsa.

 

Biele divadlo mi ukázalo, že nezáleží na tom, či ste profesionál či amatér, ale záleží iba na vašom prístupe. Na schopnosti pracovať, drieť, nespať, tráviť hodiny učením sa textu a chodiť domov pomaly so zakikiríkaním kohúta. Možno je to aj výzva naprieč celým diváckym spektrom, aby aj oni dali šancu menším divadlám ukázať, čo v nich je. Napriek tomu, že „múch“, čo by sa dali vylepšovať tu je dosť, napriek tomu bielodivadelná Commedia dell´Arte je skutočne bláznivou talianskou komédiou, ktorá pri dobrom naladení prevetrá vašu bránicu. A možno je to aj dnes výzva naprieč divadelným manažérom, aby práve takýmto divadlám dali možnosť sa prezentovať. Pretože niektorých hercov, ktorých som v Commedii Dell´Arte videl, si viem predstaviť aj na veľkom javisku.

 

Hodnotenie predstavenia Commedia Dell´Arte: 80%.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?