Malomeštiakova svadba v SND nastavuje zrkadlo všetkým meštiakom

Autor: Boris Cíferský | 8.2.2013 o 21:48 | (upravené 13.11.2013 o 9:30) Karma článku: 7,24 | Prečítané:  2607x

Väčšinou nemám vo zvyku písať svoje skromné názory na inscenácie hneď po ich skončení, ale dnes spravím výnimku. Nerobím to hlavne z jedného prostého dôvodu, že ráno je vždy človek múdrejší, než je tomu večer. Ale mám dnes výnimočne pocit, že na mojom názore sa nič nezmení, minimálne do tej doby, dokým Malomeštiakovu svadbu neuvidím znova.

Slovenské národné divadlo premiérovo zinscenovalo hru nemeckého dramatika Bertolta Brechta v réžii Diega de Breu. Zahraničný maestro, ktorý sa už v SND uviedol inscenáciou Coriolanus, „naložil“ divákovi na plecia opäť viac, než niektorí unesú. Kým v Coriolanovi divákov desilo násilie, krutosť, tu ich desí niečo úplne iné, neochota priznať si to, čo je v každom „malomeštiakovi“. De Brea má osobne môj obdiv, jeho inscenácie zrejú ako to nedozreté víno v diele, pomaly, ale isto. To, čo som predtým na Coriolanovi hanil, to dnes obdivujem a to sa prenieslo i do Brechta, schopnosť vyjadriť realitu a svet, ktorý dielo stvárňuje také aké je.

Počas dnešnej predpremiéry došlo k hľadisku k niečomu, čo osobne nemá v SND za dlhú dobu obdoby – k exodu divákov z hľadiska ešte počas predstavenia. Ich forma protestu voči interpretácii predlohy bola viac než jasná a viac než pochopiteľná. Podobne ako pri Coriolanovi neboli diváci schopní akceptovať to, že život na doskách a život mimo nich sú dve úplne odlišné veci. Mrzí ma, a možno nebudem sám, že diváci nevideli za textom a činmi viac než len prílišnú „extravagantnosť“ a doslovnosť. Malomeštiakova svadba sa totiž nesnaží šokovať, ale zobraziť. Explicitné sexuálne scény, ktoré sa zdajú toľko poburujúce, sú len tým, čo by sme mohli označiť za „historickú realitu“. Malomeštiakova svadba nezobrazuje svadobný rituál dnešnej doby, ale doby zo začiatku 19. storočia – Brechtova jednoaktovka, jeho fraška, teda zobrazuje malomeštiakov horších než by boli za „bežných“ okolností, keďže toto je úlohou jeho textu – karikovať osoby z tejto sociálnej vrstvy do podoby úplných bláznov, na ktorých sa zabáva ľud, v našom prípade samotní diváci. Preto teda všetko to, čo postavy robia, je možno to, čo dnešná doba tak ľahkovážne označuje za „prehnané“, ale v zmysle vyznenia samotného diela, absolútne normálne. Explicitné sexuálne scény či scéna vyprázdňovania sú len zveličením správania meštianskej triedy, ktorá je obmedzená na istej úrovni a z nej sa nemôže dostať. Scény, nech sa nám zdajú akokoľvek kontroverzné, si „len“ strieľajú z týchto mešťanov, z ich hlúposti, naivity, z absencie slušnosti. Nie je v tom snaha šokovať, zaujať, len prezentovať mierne prikrášlenú realitu z konca 19. storočia.

Po menšej interpretačnej odbočke je na čase sa pozrieť na to, ako De Brea zvládol svoju úlohu. Na úvod je treba poznamenať, že jeho interpretácia určite nebude lámať rekordy návštevnosti, ale to ani Coriolanus. Problém je v samotnej akceptácii. Divadlo je stále vnímané ako inštitúcia, ktorá má ľudí „odbremeniť“ od reálii života a preto niečo také, ako hľadanie zmyslu medzi riadkami, bohužiaľ neprichádza v úvahu. Je to škoda, keďže možno by sme neprichádzali o také klenoty ako je už spomínaný Coriolanus, ktoré posúvajú možnosti stvárnenia textu ešte o niečo ďalej. Ale späť ku tejto Svadbe. Tá je tým, čo by sme mohli označiť za inscenáciu, ktorej výslednú podobu dajú až ďalšie reprízy. Hercom sa totiž, až na výnimky, nepodarilo správne stypizovať do pozície skutočných meštiakov. Najlepšie to dokázal asi Richard Stanke, ktorý v roli ženícha naznačil, akou cestou sa uberať. Jeho herecký prejav bol správne ľudový a zároveň triezvy. Neskĺzol do hysterickej roviny, neprehrával svoju rolu, nevnášal do nej „seriálový“ aspekt. Vyzdvihnúť treba aj výkon Anny Javorkovej, ktorej sa opäť podarilo skvelým spôsobom stvárniť najrozličnejšie spektrum pocitov od plaču až po „nefalšovanú“ radosť. Príjemným prekvapením bol výkon mladej Judit Bárdos, ktorá dobre vystihla svoju rolu „Zolovej“ dedinskej dievčiny. Čo sa ostatných hercov týka, tak tí odviedli štandart, ktorý sa od nich určite očakával, no ani jeden z nich svojej postave „meštianskosť“ príliš nepridal. Ale ako som uviedol, je to vec ďalších repríz a lepšieho stotožnenia sa s postavou.

Na záver by som mal vysloviť hodnotiaci súd a doporučiť či nedoporučiť predstavenie. Tomu sa však z objektívnych dôvodov vyhnem. Divákom by som však rád odporučil jedno – nech nevidia len slová, text a riadky, ale aj to, čo je medzi nimi. Nedá sa porozumieť realite začiatku 20. storočia, ale dá sa porozumieť tomu, že reálie divadla a reálie života sú si nie vždy úzko prepojené. To, čo sa zdá poburujúce, násilné či priam vulgárne, nie je samoúčelné, ale má to svoj význam, symboliku, opodstatnenie.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?