Od mojej prvej projekcie Les Misérables (Bedári) od Toma Hoopera ubehol už približne mesiac a počas tohto obdobia som sa k tomuto dielu viackrát vrátil. Keď akademici zverejnili Oscarové nominácie, tak ma prítomnosť tohto diela v najprestížnejšej kategórii ani neprekvapila. Otázkou však zostáva, nakoľko má toto dielo šancu uspieť v prítomnosti diel ako Lincoln, Argo a Pi a jeho život. Filmoví cynici by určite tvrdili, že muzikál nemôže vyhrať, keďže nie je tak závislý na hereckých výkonoch ako „tradičný“ film, teda Argo či Lincoln. Dovolím si však oponovať, vytvoriť kvalitný muzikál je oveľa náročnejšie, než vytvoriť tento „tradičný“ film a v istom zmysle to potvrdzuje aj Amanda Seyfried, predstaviteľka Cossette z Bedárov, pre ktorú toto nakrúcanie bolo oveľa náročnejšie než nakrúcanie životopisnej drámy Lovelace.
Späť ku pôvodnej otázke, hrubo zvýraznenej. Šance Bedárov objektívne veľké nie sú (Lincoln je predsa, hoc iba v USA, ale predsa LINCOLN), avšak všeobecne ako dielo je to oveľa významnejšie než spomínaný Lincoln, Argo a ďalšie nominované. Hooper totiž spracoval tému, ktorá hoci je notoricky známa z ostatných spracovaní, tak ešte ani raz sa nestalo, aby niekto túto tému spracoval muzikálne. V istom zmysle sa teda jednalo o absolútnu premiéru, o vzor, ktorý sa bude v budúcnosti napodobňovať. Hooper teda vytváral všetko s vedomím toho, že to čo má v ruke je hudba a text a jeho úlohou je vytvoriť „kulisy“, do ktorého tieto dve súčasti zapadnú. Ak chcel teda pomýšľať na Oscara, jeho úlohou bolo tvoriť pre „strednú“ triedu, teda niečo na pomedzí umenia a „šou“. Tieto slová by som rád objasnil – keby chcel byť Hooper umeleckejší, tak by za Valjeana nezvolil Jackmana a za Mariusa „dreveného“ Redmayna.
Ak by som bol „akademik“ so znalosťami tými, ktoré mám, tak by som práve kvôli obsadeniu Bedárom sošku nedal. Dôvod je prostý – muzikál má ohurovať dvomi vecami - presvedčivými hereckými výkonmi a kvalitnými hudobnými číslami. Pokiaľ jeden z týchto elementov zadrháva, tak trpia všetci – film, diváci i umelecká obec. V súvislosti s Bedármi sa najväčšia kritika zniesla na dvojicu Crowe, Redmayne, kým Jackmana každý vychvaľuje do nebies. Z môjho pohľadu si zaslúži najväčšie uznanie trojlístok Hathaway (Fantine), Cohen (Thénardier) a Barks (Eponine). Všetci ostatní, vrátane toľko vychvaľovaného Jackmana či Carter idú, akoby v priemere. Pokiaľ sa divíte môjmu kritickému náhľadu, pozrite si dve koncertné verzie a to z roku 1995 a 2010 a pochopíte. Hugh Jackman je v prvom rade „herec“, vie spievať, má „Valjeanovský“ šarm, avšak nemá jeho drsnosť. Už Victor Hugo, autor pôvodnej predlohy, charakterizoval svojho Valjeana ako muža vo vnútri dobrého, avšak povahou drsného, ktorého pobyt na galejách zmenil na nepoznanie. Jackman, nech sa snaží, nemá ten náboj, ktorí mali koncertní predstavitelia Wilkinson a Boe. Obzvlášť prvý menovaný, Colm Wilkinson, ktorý si zahral v Hooperovom filme kňaza, je asi najlepším stelesnením Valjeana, ktorého som ja kedy videl. Má všetko, čo má Hugov Valjean mať a jeho „prerod“ z muža utekajúceho pred Javertom, v nevlastného otca Cossette je uveriteľný, emočne silný a herecky fascinujúci. Ani Russell Crowe ako Javért nie je žiadna výhra (mnohí upozorňujú na to, že vie spievať najslabšie z celej skupiny), avšak na druhú stranu má Javertovskú drsnosť a to, čo nemá v hlase, to má vo výzore, Crowe vložil do svojho Javérta tie správne ingredience a výsledné jedlo bolo chutné a správne vyvážené. Suverénne najslabším predstaviteľom je Eddie Redmayne, ktorého obsadenie mi je záhadou. Je to stále lepšie ako koncertný Nick Jonas, avšak Eddie (a to ho mám ako herca skutočne rád), sa na Mariusa vôbec nehodil. Postava Mariusa si vyžaduje drsnosť, veď je to predsa revolucionár, ktorý sa nebojí položiť život za vec, ktorú verí, za boj proti „falošným“ vládcom poriadku, avšak Eddie zo svojho Mariusa spravil beznádejného romantika a ani jeho záverečné „Empty Chairs at Empty Tables“ na tom nič nezmenilo. Najlepšie z celej skupinky id spomínaná trojica Hathaway, Cohen, Barks. Ako jedna známa poznamenala, „Anne Hathaway hrá ako keby to bola jej posledná rola v živote“ a pokiaľ nezíska Oscara za „vedľajšku“, tak to bude sklamanie a to nielen pre mňa, ale aj pre časť kritiky, ktorí si jej výkonu najviac vážia. Anne hrá strhujúco a v jej podaní sa Fantine stáva jednou z najlepších stvárnených Fantine v celom tom dlhom zozname jej spracovaní v rôznych dielach – Anne sa do svojej postavy dokonale vžila, stala sa ňou celým srdcom a celou svojou dušou, prestala existovať ako Anne Hathaway a začala žiť život Fantine, ženy, ktorú opustil muž a ona musela svoje dieťa dať do opatery Thénardiercovcov. Ak ona nedostane Oscara, tak za čo iné sa už dá dostať? Trafením klinca po hlavičke bolo obsadenie komika Sachu Barona Cohena, známeho Borata a Ali G, ktorý ma nielenže prekvapil, on ma priam dostal. Kým jeho partnerka H. B. Carter je priam neviditeľná (jej part v „Master in the House“ je absolútne nevýrazný), Cohen stvárnil slizkého a prefíkaného Thénardiera dokonale a presne vystihol jeho povahu i podstatu, stal sa človekom, ktorý by pre svoje blaho predal aj vlastnú matku. Je dobré, že pred Rushom uprednostili Cohena. A samozrejme, Samantha Barks. Jej obrovskou výhodou bolo, že postavu Eponine mala v „malíčku“ z West Endu, kde účinkovala na divadelných doskách a i v koncertnej verzii z roku 2010 je jej výkon impozantný. Takto nejako má Eponine vyzerať, keďže veríte každej jej slze, každej jej bolesti, každému je vzdychu a keď umiera, plačete spolu s Mariusom.
Ak by som mal pokračovať ďalej, boli by sme tu do večera. To, na čo sa snažím poukázať je jedno. Herci môžu vkladať do postáv niečo zo svojho „ja“, to je úplne bežné, ale zároveň musia zachovať celistvosť postavy tak, aby to, čo predstavujú, bolo po všetkých stránkach uveriteľné. Keď divák neverí hercovi, tak nedokáže prežiť ani jeho pocity, keď vidí Eddieho spievať na stoličke a smokliť so slovami „what was your sacrifice for“ a pritom necíti z jeho ten „smútok“, tak nedokáže ani precítiť silu celej adaptácie. Je to v gestách, v každom jednom pohľade, v každom jednom dotyku – keď Lea Salonga v koncertnej verzii z roku 1995 sleduje zbližovanie Mariusa s Cossette, tak napriek tomu, že je to „len“ koncert, jej bolesť je viditeľná z výrazu tváre a počuteľná z hlasu. Keď v roku 2012 Russell Crowe pripína Gavrochovi hviezdu na oblečenie, tak sa vám slzy hynú do očí, keďže vidíte, že Crowe, napriek tomu, že hrá, ľudovo povedané „tvrďáka“, tak má svoje city. O tomto to celé je, nie je to o tom, či ste excelentný spevák či ste excelentný herec, je to o tom, že máte s každého niečo a k tomu máte tú schopnosť vcítiť sa do postavy, ktorú stvárňujete a to spôsobom akým to dokázala Hathaway či Barks. Postavy musia byť vami a vy postavami. Preto je Hooperovo dielo dobré, ale nie strhujúce, keďže Jackman má od Hugovho Valjeana odstup.
Hooperovi nemožno uprieť jedno, to, že sa mu podarilo vykresliť reálie Francúzska. V jeho filmovom svete sa stávate účastníkom udalostí priamo v centre diania, kostýmy, kulisy, krásny interiér, to všetko vás presvedčuje, že nesledujete dielo nakrútené v 21. storočí, ale reálie o pár storočí dozadu. Toto je niečo, kde má on pred mnohými filmármi absolútne navrch. To dokázal už pri Kráľovej reči a to dokázal už aj tu. Bohužiaľ to však nestačí. Nie ja Oscara. Na dobrý divácky dojem a plné kasy áno, ale aj od svojich milovaných Bedárov čakám osobne viac. Menej šou a viac umenia.
Ak vás Bedári filmoví zaujali, odporúčam koncertnú verziu z 1995, ak ste ešte film nevideli, tak hurá do neho, možno si Jackmana zamilujete viac než ja.
