Skúška v Divadle Lab: Divadelná metafora (nielen) na herecký život

Autor: Boris Cíferský | 5.3.2013 o 21:33 | (upravené 5.3.2013 o 21:39) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  370x

Divadlo Lab ma presvedčilo, že tie najväčšie a najpríjemnejšie prekvapenie vznikajú na miestach a v čase, kedy to možno ani nečakáte.

SkúškaSkúškahttp://www.citylife.sk

Lars Von Trier, Tracy Letts, Dominika Zeleníková. Čo spája tieto tri zdanlivo nesúvisiace postavy. V prvom rade to, že ich pozná len málokto a v druhom rade to, že sú to tri reálne jestvujúce osoby, ktoré má v poslednej dobe umelecky silno zasiahli. Lars svojou Melanchóliou, ktorú osobne považujem za jeden z najlepších filmov v 21. storočí, Tracy za jeho stvárnenie životnej mizérie v diele August: Stratení v Oklahome v SND a Dominika Zeleníková za asi najlepšie stvárnenie postavy, ktoré som za poriadne dlhú dobu videl. A to mi verte, vidím toho skutočne dosť.

 

Divadlo Lab mi v utorok večer doprialo asi najväčšie prekvapenie divadelnej sezóny. A možno najväčšie divadelné v živote. Dobre, druhé či tretie najväčšie, ale v TOP5 to bude istotne. Predstavenie, o ktorom bude v najbližších riadkoch reč a v ktorých subjektívnosť pocitov nezastieram, sa volá Skúška. Ako už názov dnešnej pocitmi silno ovplyvnenej recenzie písanej hodinu po skončení predstavenia, je to inscenácia, ktorá je o hereckom chlebíčku, no jej presah je oveľa hlbší, než by sa chudákovi divákovi mohlo zdať. Ale k tomu sa dostanem a vlastne aj vy, keď budete čítať ďalej.

 

Nakrútiť takýto film, tak môžem pokojne zomrieť.“

 

Slovami, ktoré vidíte vyššie, ocenil filmový kritik (a režisér) jeden nemenovaný film. Sú to slová vskutku trúfalé a zároveň to je asi najlepšia poklona diváka (ktorým on stále je) voči tvorcovi. To, čo by som ja rád uviedol je nasledovné – vytvoriť, čo i len hodinové dielo, s iba dvojicou postáv, ktoré diváka zároveň nenudí, je sakra ťažká práca. Matkina guráž to nedokázala, „labáci“ áno. Sám viem, o čom hovorím, ako amatérsky tvorca (či aspoň osoba, čo sa pokúša ním byť) mám problém spraviť čo i len desatinu a pritom sa vyhnúť priam nevyhnutnému „vákuu“, do ktorého môže dielo spadnúť. Veľmi ľahko. Tu to však nenastalo. Už dobré mesiace sa mi nestalo, aby som toľko lipol na texte, mimike, detailoch, ako dnes. Hra ma pohltila natoľko, ako fascinácia Melanchóliou, keď som jej po týždni prišiel na chuť. Toto nebola skúška, toto bola premiéra so standing ovations na konci, ak to tak prirovnáme.

 

Skúška nie je len o dvojici hercov, jednej divadelnej skúške, jednej prekliatej replike. Nie, o tomto to skutočne nie je. V príbehu sa toho zrkadlí oveľa viac, čo s divadlom má pramálo spoločné. Na jednej strane tu máme krásnu metaforu o ľúbostnom svete (žena je zahľadená do muža, ten sa jej bráni, nakoniec on dobíja ju a ona sa bráni). Na druhej strane tu máme silný politický podtext (snaha vzoprieť sa diktátorom, ktorí si myslia, že sú Bohovia) a zároveň aj silný akýsi charakterový podtext (boj proti samému sebe, proti svojej vlastnej tvrdohlavosti a zaslepenosti). Ktoré dielo dokáže toto všetko ponúknuť a zároveň zaujať?

 

To, čo tiahne predstavenie nie je (len) scenár, to je „pure acting“, čisté herectvo. Ak režisér má dobrý text, ale dá ho do rúk hercom, ktorí sa do postavy nevžijú, alebo ako ja rád hovorím, „nestanú sa postavou“, je text sám o sebe zbytočný. Keď však režisér zverí text hercovi, ktorí to „vie hrať“, tak zrazu máme dokonalý komplet za lákavú cenu – spokojní je režisér, herec, divák a v konečnom dôsledku z toho získava divadlo. Rád by som vyjadril svoj umelecký obdiv voči výkonu slečny Dominiky Zeleníkovej, ktorú som na doskách LABu videl prvýkrát a dúfam, že nie naposledy. Tak strhujúci výkon som videl u hercov starších ročníkov a práve takéto výkony (napr. Emília Vášaryová – August: Stratení v Oklahome), sú dôvodom, prečo chcem predstavenie vidieť znova a znova. Nezaintersovaní divák si možno neuvedomí, nevšimne to, čo D. Zeleníková na pľaci dokázala a to je niečo, čo je v dnešnej dobe často vzácne – dokázala komunikovať bez slov, prosto tým, aká bola. Divák nepotreboval text, nepotreboval vodiť za ručičku, nepotreboval dlhé monologické pasáže, stačil sa pozrieť do tváre herečky a vedel hneď, čo sa deje. To by však nemohol, keby herec, ktorý postavu stvárňuje, svoju postavu „neprežil“ až na kosť – vnútorný pocity postavy potom divák cíti priamo s ňou a tým sa dokáže zžiť nielen s práve s tou postavou, ale aj s celým predstavením. Dokonalá práca s výrazom tváre, schopnosť stvárniť úžasné spektrum pocitov (zahanbený úsmev, hnev, ľahostajnosť, smútok), príjemný hlasový rozsah v speváckych číslach … niet čo vytknúť. Takto nejako má podľa mňa vyzerať výkon herca, žiadne teatrálne, hysterické výstupy, prehrávanie postavy (pokiaľ to rola priamo nevyžaduje), nedostatočné „prežitie“ danej postavy, neschopnosť niečoho ako intertextualita vo vzťahu k divákovi.

 

Nebolo by to však kvalitné dielo ani bez jedného pána, Tomáša Gregu, ktorý po role harlekýna v diele Dvaja na jedného, strihol rolu režiséra, diktátora, tvrdohlavého chlapa a zvládol to, ešte o niečo lepšie než tomu bolo v komickej polohe pár dní predtým. Možno je to tým, že mu to viac sedí, že mu je to herecky bližšie, kto vie, každopádne ako divadelný režisér bol presvedčivejší než sluha. Pochvalu si zaslúži ešte aj scénograf, ktorého meno mi je bohužiaľ neznáme, ktorý vytvoril na minimálnom priestore maximálne progresívnu scénu. Tu je vidieť, že scéna si nevyžaduje veľa vecí v priestore, ale skôr ich správne usporiadanie a zasadenie. Tri stoličky, jeden stolík, nič viac netreba. A po nevýraznej, „sterilnej“ scéne z Dvaja na jedného, ďalšie príjemné prekvapenie.

 

Dobrý film spoznáte podľa toho, že vás zaujíma, ako bude dej pokračovať. Pri zlom odpočítavate minúty do konca.“

 

Ak ste niekedy niekto dal na moje odporúčania, tak som samozrejme polichotení a každopádne vám vrelo doporučujem toto predstavenie. Ak vám nevadí cigaretový zápach (respektíve tú hodinku ho znesiete) zažijete možno niečo, ako ja dnes. Skúšku predstavenia, z ktorej som nechcel odísť a navnadila ma na premiéru.

 

Hodnotenie: 92%

 

Podnety uvítam na emaili: boris@pokermag.eu

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?