Cabiriine noci a Charlie Chaplin – Hra na masky a oči

Autor: Boris Cíferský | 11.3.2013 o 12:37 | (upravené 11.3.2013 o 12:46) Karma článku: 5,74 | Prečítané:  300x

Tento rok uplynie 20 rokov od smrti snáď najznámejšieho talianskeho režiséra všetkých čias, Federica Felliniho. Nech je aj tento blog spomienkou na génia, ktorý dal svetu filmu nezabudnuteľný náboj.

Giulietta MasinaGiulietta Masinahttp://enricocasarosa.com

Priznám sa na úvod, že mi je filmový svet Federica Felliniho pomerne vzdialený. Možno viac, než by mal byť, ale to je asi spôsobené tým, ako píše filozof Falzel, že som jednoducho vyrastal a žijem v úplne iných spoločensko-ekonomických podmienkach než niektorí hrdinovia Felliniho diel.

 

V tom spočíva často problém nielen v interpretácii diela, ale aj v samotnom priblížení sa k nemu. V rozmedzi medzi slávnou La Stradou (Cesta) a nemenej slávnym (a mne nemenej vzdialeným) La Dolce Vita (Sladký život) leží nenápadné dielo nesúce názov Cabiriine noci, ktoré formou i štýlom pripomína neskorší Sladký život, avšak nesie sa v oveľa väčšom neorealistickom duchu, čím ma bližšie práve k La Strade, spoločne so Sicovými Zlodejmi bicyklov (Ladri di biciclette) asi najkvalitnejšie zobrazenie onoho talianskeho neorealistického obdobia na plátnach filmu. Aspektami neorealizmu sa v tomto príspevku bližšie zaoberať nebudem, keďže si to každý čitateľ, ktorého to zaujíma, môže sám nájsť na internete, či v niektorej z múdrych kníh. Obľúbená Wikipedia je síce v niektorých aspektoch výrazne nepresná, avšak tu nám aspoň jedna časť pomerne pomôže: „Filmová díla italského neorealismu se často vypořádávala s obtížnými ekonomickými a sociálními podmínkami poválečné Itálie a reflektovala změny v italské mentalitě a podmínkách každodenního života.“


(Cabiriina v prostredí "svojich")


 

Cabiriine noci nie sú tak tvrdým, nekompromisným pohľadom na každodenný život, ako je tomu v Sicových Zlodejoch (ktoré osobne považujem za najlepšie filmové neorealistické dielo), avšak ponúkajú nám stále pomerne presný obraz stavu Talianska po druhej svetovej vojne – ženy nútené prostituovať, aby zabezpečili (sebe!) aspoň tú nejakú malú životnú úroveň, podvodníci na každom kroku, medziľudské vzťahy deformované na úroveň spoločenskej normy bez nejakého hlbšieho citu, to všetko sa dá vycítiť aj z Cabiriinych nocí. Hlavnou predstaviteľkou je Cabiriina (bravúrna Giulietta Masina, manželka F. Felliniho, v našich končinách tiež Perinbaba z rovnomennej Jakubiskovej hry), ktorá je prostitútka, muži ju zneužívajú, ona však túži (ako každá žena) po tom, aby ju niekto skutočne miloval a to takú aká je a akceptoval minulosť, ktorú musela znášať. Nakoniec takéhoto muža nájde v podobe účtovníka Oscara D´Onofria, avšak z neho sa vykľuje podvodník, čo chcel len jej peniaze (je tu vidieť zvláštna paralela, účtovník ako muž, ktorý má vždy peniaze a podvodník, ktorý sa ich snaží získať). Na konci však človek ľutuje oboch, ženu pre jej naivitu a muža pre jeho zjavnú neochotu spáchať zločin (sociálna situácia ho však k tomu tlačí).


(Cabiriina počúva hudbu vychádzajúcu z prízemia a tancuje na ulici)


Federico Fellini však svojim dielom upozornil ešte na jedno, na Charlieho Chaplina, na geniálneho komika, ktorý mal v tom čase už 58 rokov a svoje najväčšie roky mal za sebou. Fellini, respektíve autor knižnej predlohy Cabirriných nocí Maria Molinari a Charlie Chaplin si tak na diaľku zahrali hru na masky a pretvárku. Aj Chaplin mi bol myšlienkovo v minulosti veľmi vzdialený, no až nedávno som pochopil jeho skutočnú genialitu a zároveň docenil genialitu jeho diela City Lights (Svetlá veľkomesta), na ktoré Cabiriine noci nepriamo odkazujú.

(Chaplin v spoločnosti vďaka milionárovi)


 

Jurij Lotman, známy ruský (respektíve sovietsky) literárny teoretik, filmový kritik a expert na semiológiu, uvádza v jednej svojej práci skvelý príklad na Charlieho Chaplina odkazujúc na dielo Jana Mukařovského. Chaplin ako herec hral vždy iné postavy (typovo možno podobné), avšak veľmi často ich hral v jednej polohe, ktorej komickosť vyplývala už zo samotného herca. Ako Lotman odkazujúc na Mukařovského píše, tak „jednota postavy sa síce nemení, ale sama v sebe je rozdvojená.“ Tu uvádza bravúrny príklad, ktorým bol samotný herec, Charlie Chaplin. Toho rozdvojenosť pramenila už zo samotného odevu, vrchná časť bola tvorená elegantným cylindrom, náprsenkou a motýlikom, spodná časť padajúcimi nohavicami a obrovskými topánkami. Fyzický zjav, v kombinácii s majstrovsky zvládnutou prácou mimiky a gestiky (elegancia pri dvíhaní klobúka, „tulácke“ prvky pri iných aspektoch, kde by človek čakal jeho eleganciu) sú zdrojom toho zaujímavého, čím Charlie prispieva do filmu. Dobre to vidíme v dvoch dielach, „Svetlá veľkomesta“ a „Zlaté opojenie“, v ktorých táto dvojtvárnosť vystupuje na zreteľ najjasnejšie. Vo Svetlách veľkomesta (podľa môjho názoru najlepší Chaplinov film) tu vidíme spomínanú mnohotvárnosť pomerne jednoznačne – Charlie tu stvárňuje nielen zbohatlíka (pred slepou dievčinou, ktorá si ho predstavuje ako princa), ale aj obyčajného tuláka (ktorým v reálnom živote vo filme je). Spojovacím článkom je milionár, pokiaľ je Charlie s ním, má bohatstvo, je v spoločnosti, pokiaľ s ním nie je, je to obyčajný chudobný tulák. V spoločnosti milionára získava aj on podiel na živote vyššej triedy (ktorý samozrejme nevedomky vždy „zahltí“ svojou tuláckou nonšalantnosťou), v živote, kde zdieľa lásku so slepou kvetinárkou, je z neho noblesný, príjemný muž, ktorého občasná nonšalantnosť je zdrojom príjemného (nie spoločensky neakceptovateľného) pocitu.


(Chaplin a jeho milovaná)

 

Podobnú dvojtvárnosť a hru na masky vidíme aj u Felliniho a v jeho „zvukovej groteske“. Tentoraz však do tejto hry je zapojená celá spoločnosť, pričom však najlepšie je to vidieť na samotnej Cabiirine. V časoch, keď sa nachádza s ostatnými prostitútkami je typicky talianska - energetická, zhovorčivá, oblečená tak, aby zaujala klientov, akonáhle však prichádza účtovník Oscar, tak sa mení na dámu, správaním, životnými prioritami, oblečením, celkovým vystupovaním. Keď odchádza zo svojho domova žiť s D´Onofriom, tak človek priam až cíti tú dištanciu medzi ňou a jej známou, keďže sa z nej práve na tej krátkej ceste medzi domom a autobusovej zastávkou stal niekto úplne iný – dom stelesňoval starý život (prostitúciu), autobusová zastávka ten nový s mužom, ktorý ju požiadal o roku. Z rozkošnej prostitútky malého vzrastu sa v priebehu krátkeho okamihu stala dáma, ktorá sa vyšplhala na spoločenskom stupni o niečo vyššie. Podobne ako aj Charlie Chaplin, keď bol s milionárom (Cabiriina s účtovníkom), stala sa rázom niekým iným, zmenila sa jej „maska“ z jednej na druhú, drzosť, tulácke maniere pochytené zo života na ulici vymenili obe postavy za život vo väčšom komforte, pričom výsledok toho všetkého bol vždy ten istý – akonáhle došlo k odmaskovaniu, ako na konci plesu, pravda bola trpká, smutná a neočakávaná – princovia na bielom koni (účtovník, Chaplin pre slepú dievčinu), neboli tými, ako si postavy zidealizovali.

 

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?