O divadle a o pocitoch z neho vyplývajúcich

Autor: Boris Cíferský | 11.3.2013 o 20:02 | (upravené 11.3.2013 o 20:07) Karma článku: 9,01 | Prečítané:  260x

K divadlu som sa dostal náhodou, asi ako ku všetkým príjemným veciam v mojom živote. Vďaka štúdiu, vďaka prvej opere, ktorú som v živote videl, Turandot od Pucciniho. Od opery je to k činohre len na skok. Fascinácia divadlom mi zostala. Trvalo však roky, kým som túto fascináciu plne pochopil.

August: Stratení v Oklahome, pre mňa osobne najlepšie činoherné predstavenieAugust: Stratení v Oklahome, pre mňa osobne najlepšie činoherné predstaveniehttp://www.telegraf.sk

Mám strach z výšok a preto na hory neleziem, hoci oni sú tu práve od toho, aby sa na ne liezlo. Mám klaustrofóbiu v neznámych uzavretých priestoroch, preto nechodím v cudzích výťahoch. Ale myslím, že viem, ako sa cítia horolezci, keď vystúpajú na tú prekliatu horu a zrazu uvidia niečo, čo ich uchváti a čo si navždy zapamätajú. Vtedy, na tých pár sekúnd či pár minút, zabudnú na tú drinu vynaloženú pri výstupe nahor a kochajú sa pohľadom na svet z božskej perspektívy, z pohľadu, ktorý je dostupný len z najvyššieho poschodia babylonskej veže. Niečo takéto je pre mňa divadlo. Možnosť stáť na chvíľu na vrchole a kochať sa nádherou slov. Divadlo sú slová, text a herec. Divadlo je jednota času, miesta a deja. Divadlo je organizmus, ktorý dýcha, ktorý je „cítiť“ na koži.

 

Trvalo mi roky, kým som si našiel k divadlu cestu a prestal žiť vo svete počítačových hier a televíznych programov, ktorých estetický zážitok bol minimálny. Dodnes nezabudnem na množstvo predstavení, ktoré som videl a na množstvo hercov, ktorých kvality som vďaka tomu spoznal. Spomínam na Plantáž v SND, kde som sedel v prvom rade „nalepený“ na hercoch, ktorých si toľko vážim, na Tančiareň v rovnakom divadle, ktorú nevynechám prakticky nikdy, keďže toto je môj Mount Everest, ktorý rád zdolávam, August: Stratení v Oklahome, ktorý mi poodhalil genialitu Tracyho Letts, T.S. Eliota, nikdy nezabudnem na hercov a operné divy, ktorých česť som mal možnosť počuť – spomeniem hlavne Anne Ryan, za ktorou v Opere SND smútim. Vyzdvihnúť treba aj ďalšie predstavenie v iných divadlách, Hurá Luxus v divadle Aréna pod vedením Mgr. Totíkovej, Commedia Dell´Arte alebo to sa nesmie stať! v Bielom divadle a v neposlednom rade i bravúrnu Skúšku v Divadle Lab. O mnohých z týchto predstavení som sa bližšie rozpísal na blogu, takže ak máte záujem sa dočítať viac, stačí sa začítať do niektorého z príspevkov.

 

Mnohí vnímajú kultúru (návštevu divadla a to činohry či Opery) podobne ako možno návštevu kostola, ako nutnosť za účelom zachovania si kontaktu so spoločnosťou, respektíve sem idú z prostého donútenia (mladšie generácie). Takýchto ľudí často ľahko spoznáte podľa vystupovania či oblečenia. Záujem o kultúru však nie je povinnosťou, ale skôr možnosťou, sú ľudia, ktorí za celý život neuvidia operu a sú takí, ktorí na ňu pravidelne chodia. Nebudem moralizovať nad tým, kde je hranica, keďže toto nie je účelom blogu. Podstatné je poznamenať to, že divadlo je ako prvý výlet do Afriky, viete aká Afrika teoreticky je, len neviete, čo od nej môžete očakávať. Divadelný priestor, divadelný svet je úplne iná dimenzia, v ktorej sa zakrivuje čas a subjektívne ho vníma každý divák rôzne. To, čo sa však nemení, je priestor, divadelné hľadisko a divadelné javisko. Pre mňa osobne je divadlo nielen zdrojom zábavy, oddychu, ale aj naplnenia. Vždy, keď vychádzam z divadla, nech bolo predstavenie akokoľvek slabé, akokoľvek dobré, vždy odchádzam nejaký iný, nový, niečim obohatený. Niekedy tento pocit vytrvá dni (ako po poslednej Skúške), niekedy sa vytratí už za pár hodín. Keď tak sedím na stoličke pozorujúc ten Jacobsonovský neskutočný svet, tak strácam kontakt s tým skutočným. Zabúdam na svoju prácu a na to, čo ešte musím urobiť, zabúdam na životné problémy, na to, že ma bolí hrdlo, na to, že zajtra idem k zubárovi, strácam sa vo víre slov a gest. Toto je pre mňa divadlo. Ako povedal legendárny Franco Zeffirelli, režisér napríklad Rómea a Júlie: „Divadlo je základ, pramatka všetkého.“ Áno, divadlo je základ. V snahe pochopiť samého seba a svoj vnútorný svet.

 


 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?