Plač matky, ktorej zomrelo dieťa, divák (ne)chce vidieť

Autor: Boris Cíferský | 12.3.2013 o 7:37 | Karma článku: 13,04 | Prečítané:  1606x

Kde končí novinárska etika, slušnosť a kde začína už ľudský hyenizmus? Čo si televízie myslia, že divák chce vidieť? Ako vlastne televízie deformujú svet, ktorý jestvuje v skutočnosti?

Ilustračná fotografiaIlustračná fotografiaFlickr.com

Miroslava Kernová „to“ vo svojom blogu trefne nazvanom Poburuje ma, ak televízie ukazujú utrpenie matky pri mŕtvom dieťati“ pomenovala veľmi presne – televízie sa v snahe získať diváka čo najviac snažia vyvolať emócie. Niekedy sa pred „drastickými“ reportážami objavuje varovanie „zábery nemusia byť vhodné pre citlivé povahy“, avšak v súčasnom mediálnom prostredí by sa skôr hodilo vetu pozmeniť na „zábery sú vhodné pre necitlivé povahy.“ Z pozície šéfredaktora spravodajstva si neviem predstaviť, že by som podriadenému povedal, „bež a nakrúť krik a plač matky, ktorej zomrelo dieťa.“ A pokiaľ to ten druhý nakrúti sám, bez môjho príkazu, tak potom je namieste otázka, či som človek na svojom mieste, keď nepoznám, čo robia tí, ktorých by som mal manažovať. Je to začarovaný kruh – televízie „ospravedlňujú“ svoj hyenizmus konkurenčným bojom a tým, že toto je to, čo ľudia chcú vidieť. Chcú vidieť „modro-z-nebácke“ emócie, stoj čo stoj. Ale vlastne, podľa čoho spoznáme, čo diváci chcú vidieť? Píplemetre snímajú sledovanosť, nie stupeň hnusu, ktorí diváci cítia pri reportážach, o ktorých sa rozpisuje napríklad Miroslava Kernová. Potom sa pýtam, ako vieme, že toto je „to“, čo divák chce, po čom divák túži. Nie je azda sledovanie televíznych správ „nutnosťou“ než radosťou?

 

Tento novinársky hyenizmus mi je, ako človeku, ktorý pracuje v mediálnom prostredí (žurnalista, redaktor) z duše nepríjemný. To, čo mi však vadí viac, než tieto zábery a v tom tkvie podľa mňa samotná podstata problému je deformácia reality, ktorú televízie robia. V 30 minútovom spravodajstve aspoň 2/3 zaberajú témy, ktoré sa týkajú nasledujúcich vecí: Fico, Korupcia, Vraždy, Súdy, Gašparovič, Úmrtia detí, Nehody na cestách, Smutné osudy rodín, detí a pod. Deformácia reality spočíva v tom, že divák získava pocit, že v živote o nič iné nejde a nič iné sa nedeje. Televízie polarizujú svet na dva typy – ten dominantý čierny (všetko to, čo vidíte ako témy vyššie) a biely, ktorý získava priestor akurát tak na záver správ, kedy kamera na polminúty zavíta na nejaký vinársky trh v hornej-dolnej (obrazne povedané). Divák cíti, že nič iné sa vo svete nedeje, než to, že niekto niekoho zabil, niekto niekoho uplatil a podobne. V úvodných piatich reportážach nenájdete nikdy nejakú pozitívnu vec. Prečo napríklad televízie nespravia reportáž o mamičkách, ktorým sa narodili trojčatá či o tom, ako (opäť príklad) nejakí mladí filmári vyhrali cenu na nejakom festivale za ich počin? Je tento zdanlivo „skutočný“ prezentovaný médiami skutočne tak hrozný? Nemala by byť cieľom spravodajstva objektívnosť a snaha o čo najväčšiu realitu so zachovaním istých ľudských a etických štandardov? To vážne chceme sledovať nárek matky, ktorej umrelo dieťa, či si to len televízie myslia? Je snaha o „nahrabanie“ sledovanosti ospravedlniteľná takýmito zábermi? Na toto si dajte prosím vy, kolegovia, žurnalisti, šéfredaktori a dramaturgovia odpoveď. Lebo veľmi rýchlo sa môže stať, že stratíte nielen divákov, ale stratíte sa aj sami sebe a tej osobe, ktorou ste boli kedysi.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?