Fellini na doskách Divadla Lab: Skúška orchestra

Autor: Boris Cíferský | 13.3.2013 o 8:15 | (upravené 13.3.2013 o 8:41) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  190x

Federico Fellini je špecifický filmový režisér, ktorého mnohé diela by sa nedali na divadelné dosky preniesť. Skúška orchestra to však kvôli svojej komornej povahe dovoľuje. A to dokonca tak dobre, že divák v ňom uvidí aj niečo viac, než len orchester.

Preniesť Felliniho na divadelné dosky je úloha priam nadľudská, všetky jeho diela totiž vznikali v určitom čase a na určitom mieste, často ako reakcia na vonkajšie podnety v spoločnosti (typickým príkladom toho je slávna La Strada). Jeden z jeho filmov, ktorý tématicky trochu vybočuje z jeho ostatných diel nesie názov Skúška orchestra a bol vytvorený už na sklonku kariéry tohto talianskeho génia. V tomto čase mal už za sebou Amarcod, 8 ½, Sladký život či Cabiriine noci, ktorým som sa venoval bližšie v minulom blogu. Skúška orchestra je však tematicky bližšia iným Felliniho dielam (napríklad Interview), keďže je oveľa komornejšia, oveľa úspornejšia, ale zároveň aj v niečom oveľa zaujímavejšia.

Pod pedagogickým vedením Petra Šimuna a Petra Mankoveckého a režíjným vedením hercov divadla Lab vznikla v rovnomennom divadle inscenácia s názvom Skúška orchestra, ktorá po 35 rokoch znova ponúka divákovi možnosť nahliadnuť pod ono toľko tajomné „zákulisie“ orchestrálneho sveta. Dostávame sa totiž na skúšku orchestra, v ktorom sme svedkami nevídanej vzbury voči dirigentovi. Fellinimu veľa kritikov kvituje jeho silný politický podtext jeho diela (vzbura masy voči nenávidenému despotovi), ktorý sa však (pochopiteľne) nedokázal preniesť na divadelné dosky. Skúška orchestra sa tak stáva revoltou individuí, ktoré sa snažia nestratiť v dave a pôsobiť ako silné osobnosti. Inscenácia je v prenesenom význame dielo o fungovaní spoločenstva ľudí, ktorých usmerňuje dirigent, ktorý tu stvárňuje zákon, pravidlá, normy, usmerňuje hudobníkov v orchestre, aby hrali tak, aby tóny boli príjemné pre uši.

V Skúške orchestra sa viac ako inde uplatňuje nepísané pravidlo o tom, že nástroj hovorí o svojom majiteľovi. Dominika Zeleníková hovorí o svjom saxofóne o nástroje silných individuí, čím sama odhaľuje to, kým je, respektíve to, kým chce byť. Každý z mladých muzikantov hľadá miesto vo svojom svete, hľadá odpovede na to, kým je, má svoju víziu, názor a všetko to zároveň musí dať do harmónie s celkom, orchestrom. Mikrokozmos orchestra sa tak prenáša do makrokozmu celku, je to ako kameň, ktorý hodíte do vody a on vytvára na hladine malé vlnky, ktoré sa šíria ako tón, až napokon úplne oslabnú. Charaktery postáv dotvárajú kostýmy, ktoré často odzrkadľujú samotného herca – príkladom je Kristína Svarinská, ktorá má na tvári výrazný rúž, ktorým podporuje svoju rolu zvodkyne a tú ešte viac zvýrazňuje pohľadmi, chôdzou, dvojzmyselnými narážkami. Scéna je vskutku orchestrálna, nástroje, stoličky, pulty, noty, všetko, to, čo potrebuje mať.

Napriek tomu, že inscenácia trvá len slabých 75 minút, tak hercom, ako ďalšej zložke diela, sa podarilo dobre sa charakterovo „vyfarbiť“. Za pozornosť stoja nielen samotné slečny za nástrojmi, ale aj páni. Výrazným prvkom v orchestri bol nástrojovo všestranný Tomáš Grega, ktorému scenár „vložil“ do úst dialekt, čo bola vskutku geniálna idea. Práve talianske filmy sa často vyznačujú tým, čo by sme mohli označiť voľne za akúsi „dialektizáciu“, herci vo filmoch (samozrejme skôr starších) rozprávali takými dialektami, že im napríklad rímski diváci nerozumeli. Podobne to bolo aj na doskách Labu, tým sa však ešte viac zvýraznila ona snaha byť vidieť v dave, o ktorej som sa rozpísal vyššie.

Dialógy vznikajúce pod taktovkou pánov Petra Mankoveckého a Petra Šimuna pôsobia nenútene, vtipne, často ironicky a trpko-sladko. Dobre na seba nadväzujú a nenechávajú divákovi ani sekundu na to, aby si vydýchol. Všetci herci (až na jednu či dve výnimky) sú so svojimi postavami priam dokonale stotožnení a divák má pocit, že ich skrz-naskrz počas tých pár minút spoznal. Herecká zložka bola posilnená o efektnú mimiku a gestiku, ktorá ešte viac dotvára charakter postavy, hoci tá nebola v tú chvíľu priamo v centre diania. Asi jediným slabým miestom Skúšky orchestra je jej finálový part. U Felliniho všetko od počiatku „vrie“ a len čaká na možnosť finálneho „výbuchu“, ktorý napokon vyvrcholí v kompozične bravúrnej apokalypse. V Divadle Lab som sa však dočkal len takej malinkatej apokalypsy, ktorá tú rebéliu „vyriešila“ za minútu či dve. Čakal som viac než len skandujúcich muzikantov, rozhodené notové zápisy, jeden transparent, čakal som väčšiu „búrku“ - ohne, roztrhané papiere, zničené stoličky, úplne zničenú scénu, v ktorej nezostane kameň na kameni. Toho som sa však nedočkal, hoci to by bola dozaista tá najlepšia bodka za inak príjemným predstavením. Trochu odvahy niekedy neškodí. Úplný záver je však príjemný, keďže ukazuje, že aj v chaose sa dá nájsť harmónia.

Hodnotenie: 80%

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?