Melanchólia Larsa Von Triera

Autor: Boris Cíferský | 22.3.2013 o 14:33 | (upravené 13.11.2013 o 9:29) Karma článku: 4,82 | Prečítané:  883x

Existujú dva druhy filmov, takzvané „divácke“ (James Bond, Nolanova Batman trilógia a iné) a potom sú tu takzvané „nedivácke“. Melanchólia spadá do druhého typu a dnes sa, okrem iného, pokúsim aj toto bližšie osvetliť.

MelanchóliaMelanchóliahttp://whateverbakesyourcake.files.wordpress.com

 

Na úvod by som rád uviedol, že toto nie je filmová recenzia, ale skôr niekoľko myšlienok obklopujúcich Trierovo dielo, ktoré sa vo mne už niekoľko dní a týždňov kondenzuje a jeho fascinácia prenikla aj do môjho, inak divadelne zameraného blogu. Lars Von Trier ma esteticky zasiahol práve až Melanchóliou, ktorú vnímam ako jeden z jeho najdiváckejších filmov (teda, že si ho môže naplno užiť každý) a to bez nutnej dávky uvedomovania si formálnych postupov a pravidiel. Napriek tomu tak nie. Melanchólia zostala divákmi rovnako nepochopená ako Antikrist či iné diela tohto tvorcu, čo je škoda. Je to totiž film, ktorý, prináša do žánru niečo nové, čo, ak tu doteraz aj bolo (a vzhľadom k určitým teóriám o nimési) muselo byť), tak nebolo vyjadrené tak kompozične premyslene ako to práve dokázal Lars Von Trier.

 

Domnievam sa, že príčina toho, prečo divácka obec Melanchóliu neprijala s takým nadšením ako kritici, je ľahko definovateľná – divák očakával katastrofický film a dostal „produkt“, v ktorom sa o katastrofe toho veľa nepovedalo. (toto tvrdenie píšem schválne trochu laickejšie, aby nevznikli vzhľadom na ďalší vývoj článku zmätky.) Alebo to povieme inak, divák mal v hlave zafixovanú predstavu ako má katastrofický film vyzerať (Armageddon, Drtivý dopad a pod. mu slúžia ako vzory) a zrazu mu Trier naservíroval niečo úplne iné, ktoré začína (divák nevie prečo) na svadbe jednej z postáv. Ďalšia príčina onej „nediváckosti“ spočíva v tom, že percipient diela sa nesnaží odhaliť to, čo Roman Jakobson označuje za kód informácie, teda sa nesnaží nad dielom premýšľať, ale len ho vidieť. Diváckosť Melanchólie však spočíva v tom, že obsah v tomto diele prebíja formu, teda, že forma sa nestáva kľúčovým aspektom pri snahe o interpretáciu filmu. Teda, pre pochopenie nemusíte byť zbehlí v teórii filmu. Uvediem príklad – Werckmeisterove harmónie maďarského režiséra Bélu Tarra sú presne tým filmom, kde hrá forma dôležitú úlohu, keďže predznamenáva jednu z možných ciest ako na film nazerať – neustále kamerové jazdy, panoramatické zábery, striedanie nadhľadov a podhľadov predznamenávajú, že film sa otvára až do nekonečná, že hranice filmového rámu, ktorý oddeľuje nám vnímanú skutočnosť sú narúšané. Pri Melanchólii toto všetko divák sledovať nemusí, keďže obsah je pochopiteľný (možno nie však úplne a bez výhrad)i bez znalosti filmových postupv Larsa von Triera.


(Sila záberu - tri pohľady, tri názory, tri vnímania tej istej veci)


 

V súvislosti s Melanchóliou sa hovorí o dvoch smeroch, ako sa na film pozerať – prvá sa opiera o psychologickú deskripciu, druhá o to, čo by sme mohli voľne označiť za metaforickosť obrazu. Aspoň prvú túto tézu naznačím len relatívne skrátene, keďže na úplnú analýzu by bol potrebný rozsah bakalárskej práce. Ak hľadíme na film skrz prizmu psychologickej deskripcie, tak vidíme jedno – naznačený konflikt dvoch svetov, sveta duševne zdravého a sveta duševne chorého alebo depresívneho (pokiaľ niekoho tento termín urazil či sa mu nezdá vhodný, rád ho zamením). Claire, ktorú stvárňuje Charlotte Gainsborough prezentuje ženu duševne zdravú (teda tú väčšinu našej spoločnosti), ktorá tvárou v tvár katastrofe sa správa racionálne, teda tak, ako by sme to očakávali – má strach, obavy a ak by sme hľadali to správne slovo, tak je to slovo „šalie“. V opozícii voči nej je Justine (Kristen Dunst), ktorá na tom v „bežnom“ svete nie je tak dobre, keďže trpí depresiami, úzkosťami, dokonca by sme mohli hovoriť o maniodepresívnosti (či je tomu skutočne tak si netrúfam povedať, ale prvá polovica nám túto interpretáciu ponúka). Justine, ktorá je naučená na to, že v pozemskom svete je jej zle, „nešalie“, katastrofu vníma ako vykúpenie, vyslobodenie z tohto sveta, vníma ho pokojne. Psychológovia totiž tvrdia, že človek trpiaci úzkosťami lepšie znáša krízové situácie než zdravý človek. Tvárou v tvár krízovej situácii sa obracajú role postáv, Justin cíti pokoj a vyrovnanie a Claire nepokoj a hrôzu. Dôkaz naznačenej interpretácii podáva aj postava Kiefera Sutherlanda, ktorý tvárou v tvár krízovej situácii zlyhá a podľahne svojmu strachu a obavám. Druhá interpretačná línia súvisí s doslovným významom filmu a zahrňuje úplný zánik sveta, je však o niečo viac komplikovaná a pre bežného diváka teda aj ťažšie odhaliteľná a pre tento blog nepodstatná.


(Odkaz k aristotelovskému chápaniu tragédie - všetko začína šťastie (svadba))


 

Obe ženy, Justine i Claire neprezentujú len svoje vlastné postavy, ale sú aj odrazom celého polarizovaného sveta, v ktorom sa o duševne chorých často staráme s nie prílišnou úctou. Možno aj toto chce Lars Von Trier naznačiť vo svojej Melanchólii na postave Justine, ktorá s pokorou prijíma hrozbu konca sveta a konečného zúčtovania s „prehnitým“ ľudstvom. Kým Claire istoty stráca, Justine ich znovu objavuje, Melanchólia im obráti život na ruby a ukáže, že hranice medzi šialenstvom a spoločensky akceptovateľnou „normálnosťou“ bývajú niekedy veľmi tenké.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?