Moje meno je Javert, uhádni kto som …

Autor: Boris Cíferský | 26.3.2013 o 11:13 | Karma článku: 3,00 | Prečítané:  389x

V dnešnom opätovne filmovo ladenom blogu by som sa rád zamyslel nad povahou toho, ako vnímať zlé a dobré postavy vo filme, respektíve literatúre. Dnes si na príklade jednej postavy ukážeme to, ako môžeme rozoznať charakter postavy na základe jej činov.

http://www.geocities.wshttp://www.geocities.wsJohn Malkovich ako Javért v jednom zo spracovaní Bedárov

Literárny a filmový teoretik Michail Bachtin v jednom zo svojich diel hovorí, že existujú určité schémy, ktoré obklopujú špecifické filmové žánre. Napríklad, v mnohých kriminálnych filmoch sa stretávame s tým, že postava inšpektora fajčí. Takáto šablóna je typická pre väčšinu komerčných filmov, ktoré sa, ako píše Bachtin, prispôsobujú akýmsi potrebám trhu. Alebo laickejšie povedané, diváci chcú vidieť hrdinu, ktorý niečo hrdinské vykoná a, prežije. Napríklad vo filme 96 hodín Pierra Morela, Bryan (Liam Neeson) vyslobodí svoju dcéru spod náručia obchodníkov s bielym mäsom a popritom vyvraždí, obrazne povedané, celý svet. Bachtin však hovorí, že hodnotné filmy sú také, ktoré takúto schému narúšajú, v ktorých hrdina prežíva niečo iné, než to, čo divák očakáva. Akonáhle totiž poznáme o akú z mnohých schém sa jedná, môžeme odhaliť to, akým smerom sa bude príbeh uberať. V tomto zmysle sa nedá nespomenúť môj posledný blog, ktorý sa venoval filmu Hon, v ktorom je práve vidieť istá šablónovitosť témy – muž, ktorý je nesprávne obvinený s pedofílie pracuje ako učiteľ v škôlke a nosí okuliare. Zaužívané schémy, žiadne prekvapenie, výsledok vopred jasný.

Hon (a podobne aj iné filmy) však divákovi predostiera aj možnosť odhaliť vývoj deja bez ohľadu na to, aké schémy v ňom vidí a to cez postavy. Vo väčšine prípadov platí, že kladná postava zažíva vo filme nejakú formu vnútornej premeny, kým záporná zostáva nezmenená. Neplatí to však vždy a všade, určite by ste sami našli prípady, kedy to tak nie je. V Hone na príklade Lucasa vidíme, že vnútorne sa mení – najprv proti tomu, čo sa o ňom hovorí nebojuje, len to prijíma, nakoniec sa však (v obchode) vzoprie. Schéma je zachovaná - „dobrý“ muž robí vždy len tie „správne“ a spoločensky pochopiteľné veci. To isté vidíme aj vo filme 96 hodín, kde si otec záchranou dcéry upevňuje vzťah s ňou a uvedomuje si hodnotu rodiny. Opakom, teda postavou, ktorá je záporná a ktorá sa nejako vnútorne nemení je napríklad Joker (Heath Ledger) v Temnom rytierovi (schválne vyberám tie známejšie tituly), kde k nejakému obratu nedochádza, zo zla sa nestalo dobro, Joker je to, čo by sme mohli označiť za čisto-zlú postavu.

Tretia varianta je o niečo problematickejšia, keďže akoby súvisela so skutočnou povahou nášho konkrétneho sveta – postavy tak nebývajú ani dobré ani zlé, sú neutrálne. Ako príklad tejto neutrality som si vybral dielo Victora Huga Bedári (ktorí budú poznať ako literárni fanúšikovia, tak i tí filmoví). Dobrá postava je ľahko definovateľná, Jean Valjean. Po celý čas diela vystupuje ako ten dobrý človek, presnejšie ako ten „udobrený“ človek, keďže jeho prerod spočíva v tom, že po tom, čo farár svietnikmi vykúpi jeho hriechy, tak sa dá na správnu cestu. Otázkou je však, ako chápať postavu Javérta, inšpektora, ktorý Valjeana fanaticky stíha, keďže neverí v jeho udobrenie. Podľa spomínaných teórii vystupuje takmer po celý čas ako postava zlá (keďže nedáva ľuďom šancu „ukázať“ mu, akí sú), no napokon sa však ukáže, že tomu tak vôbec byť nemusí. Napokon totiž aj on sa demaskuje a vytvára skôr dojem, že je to postava dobrá, kladná. Nielenže totiž uverí vo Valjeanovu premenu (alebo jej aspoň začína veriť), ale čitateľ, respektíve divák, mu porozumie – jeho fanatizmus spočíva v tom, že všetky svoje činy spája so zákonom, ktorý definuje jeho životu zmysel – inak povedané, ak by Valjean bol zápornou postavou, tak by bolo logické, že on ako ten „dobrák“ sa bude snažiť zabrániť jeho recidíve. Z jeho pohľadu je Valjean zlý, takže on, to, čo koná je dobro, keďže sa snaží ochrániť spoločnosť. Naznačuje to vlastne aj Victor Hugo, ktorý ho označuje za „evil of the good“, teda za „dobrého zlého“, alebo „zlého dobrého“, záleží na uhle pohľadu.

Sila Bedárov netkvie len v tom, že predmetom deja je Jean Valjean a jeho osudy, ale aj v tom, že i vedľajšie postavy sa môžu stať významným predmetom deja – na pomyselnej mizanscéne sa objavuje Valjean, no i ďalej vidíme úžasnú rozmanitosť osudov, ktorá ponúka možnosť vidieť širokú škálu postáv – anjelsky dobrá Fantine a Cossette, záporní Thenardierovci a ďalší.

Účelom tohto blogu bolo poukázať na možnosti toho, ako sa dajú občas vnímať postavy (nielen) vo filme. Napríklad vo filme Hon Thomasa Vinterberga všetko od počiatku smerovalo k tomu, že to, čo sa malo udiať sa neudialo, keďže Lucas bol od počiatku vnímaný a vykresľovaný ako dobrý, kladný hrdina, ktorá sa len nedopatrením ocitol v ťažkej situácii. Významným prvkom v Hone sú však postavy naokolo, ktorých psychologické vykreslenie je spočiatku neutrálne (respektíve nemáme možnosť si o nich vytvoriť obraz na podklade jednej „chlastacej“ scény) a až neskôr sa vykreslia ako tie záporné. Nimi zostávajú až do samotného konca, keďže napriek jasným argumentom a dôkazom, zotrvávajú vo svojom presvedčení, že to tak predsa len mohlo byť …

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?