Je niečo kontroverzné zároveň aj dobré?

Autor: Boris Cíferský | 10.5.2013 o 18:30 | (upravené 10.5.2013 o 18:41) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  285x

Umelecké diela už od pradávna vyvolávajú vášne. Diváci a kritici sa často nezhodnú na tom, čo je dobré a čo nie je. Často sa však to, čo je dobré, dá spoznať, stačí však len "inak" hľadieť.

Keď Slovenské národné divadlo nedávno uviedlo Malomeštiakovu svadbu, tak predstavenie okamžite získalo nálepku „kontroverzné“. To isté platilo aj o Coriolanovi. V nemeckom Dusseldorfe došlo už po premiére k zrušeniu opery Tannhäauser vinou „kontroverzného“ spracovania, po ktorom niektorí diváci museli údajne vyhľadať lekársku pomoc. Ako píšu české lidovky.cz, tak „inscenácia zasadená do doby nacistického režimu je údajne nevkusná a zbytočne provokatívna.“ Nie je to tiež tak dávno, čo iné umelecké domy uviedli baletné predstavenia, v ktorom vystupovali nahé baletky, respektíve činoherné predstavenia s nahými hercami. Na Slovensku sme ešte na niečo takéto nedozreli, v okolitom svete je to však bežná prax. A raz sa to, či už to chceme, či nechceme, dostane aj ku nám.

Umenie zákonite budí vášne, každé umelecké dielo si vyžaduje subjekt i objekt, vyžaduje si autora, ktorý dielo vytvorí i diváka, ktorý dielo zhodnotí. Keď Marcel Duchamp vystavil svoj pisoár, návštevník galérie sa mu za to „odmenil“ tým, že sa mu do neho vymočil. Vnímal jeho Fontánu nie ako umelecké dielo, ale ako predmet, ktorý by mal plniť funkciu, za účelom ktorej bol vytvorený. V roku 2004 bol však práve tento pisoár zvolený „najvplyvnejším dielom 20. storočia“. Duchampov pisoár bol to, čo by sme mohli z dnešného pohľadu označiť za „kontroverzný hit“, bol niečím, čo výrazným spôsobom ovplyvnilo dejiny umenia 20. storočia. Prečo? Lebo sa ukázalo, že umením nemusí byť len výtvarné dielo, socha, kniha, ale aj niečo tak obyčajné ako pisoár. Ako sa vyjadril Arturo Danto vo svojom významnom článku „Svět umění“ (v českom preklade ju videl časopis Aluze) – umením je všetko to, čo tvorca umeleckého diela označí za umenie. To spravil aj Duchamp – svoj pisoár označil za umelecké dielo, vystavil ho v galérii (čím potvrdil jeho štatút umeleckého diela) a už len nechal divákov a kritikov reagovať naň. Podobné experimenty nájdeme aj v dnešnej dobe, každopádne platí, že Duchamp je len jeden a všetci ostatní avantgardní a postmoderní umelci sa nesú už len na vlnách Duchampa.

Nedávno tiež „dorazila“ do Česka kontroverzná reklama na limonádu, pri ktorej sa jej tvorcovia, ako píše idnes.cz kontroverznosťou vôbec netaja: „Chceli sme vytvoriť niečo kontroverzné, čo by sa dostalo do povedomia mladých ľudí, na ktorých je reklama zacielená.“ Podľa reakcii diskutérov na spomínanom serveri reklama nie je tak zlá. Čierny humor dnes „fičí“. Nedávno tiež rozvíril vášne jeden fotograf, ktorý fotil poloakty žien v centru veľkého českého mesta, pohoršení čitatelia sa v diskusii dožadovali odpovede na to, či je vôbec toto „umenie“. Áno je, ak to berieme striktne. Otázka na to, či sa jedná o „dobré“ umenie, však zostala nezodpovedanou.

A práve tu je niekde to, na čo by som rád upozornil. Umenie potrebuje divákov. Vnímavých divákov. Takých, ktorí sa pokúsia čítať medzi riadkami a nevnímať niektoré umelecké diela len ako lacnú snahu šokovať. Roman Polák v aprílovom vydaní časopisu Portál (ktorý vydáva SND) uviedol, že diváci v slovinskej Ľubľane prijali Oresteiu „inak“ než diváci na Slovensku, ktorých „dráždila svojou formou“, na ktorú si zrejme Slovinci lepšie zvyknutí. Divadlo (respektíve iné umenie) by malo, plniť viacero úloh, nielen „relaxačných“, ale napríklad aj didaktických. Duchampov pisoár bol skutočne pisoárom, bol ním mimo priestorov umeleckej inštitúcie (galérie), ale práve v jej priestoroch, bol umením. Wagnerov Tannhäauser je objektívne kvalitná opera, ktorá bola len nie možno najšťastnejšie uchopená režisérom Burkhardom Kosminskim. Už Alighieri Dante si všíma, že dielo sa nemusí vydariť, keď nie je súlad medzi literátom, látkou a nástrojom. Slovenská Oresteia je objektívne kvalitný titul, ktorý však vyžaduje diváka, ktorý mu porozumie. Sú diela, ktoré porozumiete hneď a zamilujete si ich na prvýkrát a sú diela, ktorým porozumiete na druhýkrát.

Všimnite si, že nikde, ani pri Duchampovej Fontáne ani pri dielach od Matissa či Warhola sa nikde nehovorí o kráse ako takej. Krása už dávno nie je objektívnou vlastnosťou vecí, ako uvažoval Svätý Augustín v 5. storočí nášho letopočtu, krása tiež nezávisí iba na účelnosti objektu (krása mora nie je v tom, že spája kontinenty) ako s domnieval Basilius, ale krása vyžaduje subjekt, ktorý by ju posúdil. Malomeštiakova svadba bude dobrá a krásna, ak to tak povie subjekt, divácka obec, kritici. A takto to platí vždy. Divadlo sa robí pre ľudí. Film sa robí preto, aby ho niekto sledoval. Maliarske dielo sa maľuje, aby sa niekomu páčilo. Vždy je tam ten niekto. Nesnažím sa vás presviedčať o tom, aby ste Duchampov pisoár milovali, alebo aby ste oceňovali kvality Malomeštiakovej svatby, Orestei, Rabínky či ďalších diel v SND, treba však niekedy hľadieť viac, než len na text, slová a javisko. Až keď „ohlodáte“ konkrétne umelecké dielo úplne na kosť, zistíte prečo, je tak krásne.

Pre všetkých je najideálnejší scenár nasledovný: Keď je spokojný divák, divadlo i tvorca. Kto vie, či by Wagner prijal interpretáciu Kosminského? A kto vie, či Brecht tú od De Breu. Nedozvieme sa. Každopádne obaja vytvorili niečo "nové", provokatívne i inšpiratívne. Spravili niečo, ako Duchamp. V istom zmysle "otestovali" hranice umeleckého vkusu divákov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?