Literárno-filmová mapa veľkolepého Atlasu Mrakov

Autor: Boris Cíferský | 19.5.2013 o 12:27 | (upravené 19.5.2013 o 12:33) Karma článku: 3,69 | Prečítané:  665x

Čo sa ukrýva za filmovým spracovaním Atlasu mrakov? Čím je zaujímavý? A prečo je zároveň v istom zmysle kontroverzný a nedotiahnutý? K čomu Atlas Mrakov odkazuje a z čoho vychádza? Aj o tomto bude tento dnešný dlhší blog.

Atlas MrakovAtlas Mrakovhttp://www.cinemablend.com

Atlasu Mrakov som sa už raz venoval, no dnes som sa rozhodol priniesť niečo viac a opísať akúsi historicko-umeleckú mapu tohto filmového diela. Atlas Mrakov podobne ako aj viaceré knižné (a filmové) tituly pracuje s intertextualitou, čo je asi najzreteľnejší prejav, ktorý môžete pozorovať vo filme. A tomu sa bude v dnešnom, trošku obsiahlejšom blogu prioritne venovať.

 

Všetky príbehy v Atlase mrakov (je ich šesť) sú príbehmi iných príbehov a odkazujú k veľkým historickým obdobiam, respektíve k veľkým hollywoodským príbehom starej doby, menovite 20. storočia. Kľúčový poznatok však spočíva v tom, že David Mitchell (autor knižnej predlohy, z ktorej film vznikol) mohol vytvoriť Atlas Mrakov hlavne preto, že tieto príbehy už boli na svete. Zjednodušene povedané, môžete mať šunku a syr, ale keď nemáte cesto na pizzu (či korpus), tak pizzu z toho nespravíte. Celkovo všetkých šesť príbehov intertextuálne odkazuje na staršie filmové a literárne diela, či dokonca celé literárne obdobia. Pokúsil som sa tieto príbehy označiť prostredníctvom jednoslovných adjektív.

 

  1. moreplavecká“ (1850)

  2. skladateľská“ (1936)

  3. novinárska“ (1973)

  4. kriminálna“ (2012)

  5. utopistická“ (2144)

  6. postapokalyptická“ (2321)

 

Týchto šesť príbehov môžeme rozdeliť do troch veľkých celkov vzhľadom ku ich vzťahu k našej súčasnosti na:

 

  1. minulosť – moreplavecká, skladateľská

  2. prítomnosť – novinárska, kriminálna

  3. budúcnosť – utopistická, postapokalyptická

 

Spomínané delenie vnímajte ako „voľné“, nie je to nič exaktné, pracuje to viac s podobnosťou, než s doslovným charakterizovaním. Hľadať, odkiaľ jednotlivé príbehy vychádzajú je vo svojej podstate nemožné (niektorí teoretici sa domnievajú, že všetky veľké filmové a literárne príbehy majú korene v Biblii), keďže s najväčšou pravdepodobnosťou aj ten domnelý „začiatok“ je vlastne len vyjadrením iného príbehu. Predsa len však môžeme v každom jednom z týchto príbehov odpozorovať rozličné vplyvy niektorých diel či celých období. Schválne píšem „vplyvy“, keďže to nie je priama inšpirácia (vo význame nejakého „remakovania“).

 

Moreplavecký“ príbeh odkazuje ku renesancii, ktorej veľkou témou bolo hľadanie nového sveta (čo sa dialo často práve cez plavbu po mori). Príbeh však odkazuje aj k motívu vzbury na lodi, ktorý môžeme pozorovať vo viacerých novších filmových dielach napríklad v Vzbure na lodi Bounty (1962) či v staršom Krížniku Potemkin (1925). Oveľa jasnejšie zaradenie poskytuje „skladateľský“ príbeh, ktorý sa nesie v duchu obdobia literárneho romantizmu. Hlavný hrdina je typický romantik, ktorého láska k druhému je neopätovaná a jeho koniec je suicidálny (spácha samovraždu). V podobnom duchu sa nesú niektoré veľké romantické diela nemeckých či francúzskych autorov, Goetheho, Schillera, Holderlina a ďalších.

 

Novinársky“ príbeh spoločne s „kriminálnym“ príbehom už nemá tak jasné zaradenie, keďže sa jedná o príbehy z časového hľadiska postmoderné. Ten kľúčový poznatok však spočíva v niečom inom – podobne ako prvé dva príbehy i tieto dva sa mohli stať. Investigatívna žurnalistka (ako Halle Berry) za čias Reagana určite existovala, rovnako tak ako existoval vydavateľ, ktorého jeho brat nechá zatvoriť za trest v psychiatrickej liečebni. Presnejšie povedané, nič vo filme nevylučuje to, že sa tieto príbehy mohli stať (žiadne vesmírne lode, technologické vymoženosti). Intertextuálnych odkazov nájdeme v oboch príbehoch veľa, motív úteku vidíme napríklad V úteku z Alcatrazu, vo Formanovom Prelete nad kukučím hniezdom, rovnako tak by sme našli aj motív novinára, ktorému kvôli jeho odhaleniam ide o život.

 

Teda, kým prvé štyri príbehy opisujú udalosti, ktoré sa už stali, respektíve sa stať mohli, tak posledné dva opisujú niečo, čo sa ešte len môže stať. Kľúčovým slovom v tomto uvažovaní je sloveso „môcť“, ktoré označuje niečo neisté, nepravdepodobné. Ich existencia je podmienená priaznivým sledom udalostí. Oba tieto príbehy zároveň majú dve špecifické zvláštnosti.

 

  1. Príbehy vytvárajú svet, ktorý akoby existoval mimo nášho terajšieho sveta

  2. Tento „iný“ svet, ktorý tieto príbehy vytvárajú, však preberá prvky z nášho sveta, odkazuje k nemu

 

Príbeh o Sonmi je toho dobrým príkladom. Odohráva sa v utopistickom svete v Kórey, ktorá je totalitným štátom. Príbeh teda odkazuje ku fiktívnemu svetu budúcnosti, ktorý však vzhľadom na svoju podobu (forma vláda, politické procesy …) pripomína náš svet. Aj v ňom sme sa v minulosti stretli s likvidáciou „nepohodlných“ občanov, rôznych vizionárov, ktorí nevyhovovali vládnej moci a i tých, ktorí im chceli pomáhať. Niektorí vidia v tomto príbehu a v mladej Sonmi, čiastočný odkaz na osobu Ježiša Krista, do týchto úvah by som sa však nerád púšťal. Len podotknem, že to má logiku (v motíve človeka ochotného položiť život pre svoju vieru). Tento svet budúcnosti vytvára ilúziu, že je výtvorom nášho sveta, keďže demokracia (vláda ľudu) sa ukázala byť zlá a nastúpila namiesto nej totalita (nehľadajte v tom žiadny politický podtext prosím). Majte však na pamäti, že aj totalita je výtvorom človeka, teda forma vlády „nového“ sveta odkazuje len opätovne k nášmu svetu, kde už takáto vláda bola. „Nový“ svet teda nevytvoril žiadnu novú formu vlády (Thomas More napríklad chcel, aby štátu vládli predstavitelia rodín), len si vypožičal už tú, ktorá tu kedysi bola. Je teda vidieť, že tento svet sa len navracia k starému svetu. Respektíve k nemu odkazuje a na neho nadväzuje.

 

Pokiaľ sa vám už predchádzajúce slová zdali byť nejasnými, tak skutočný chaos vyvolá až posledný príbeh, ktorý je umiestnený do roku 2321. Tento príbeh je však zďaleka najzaujímavejší, keďže vytvára ten hlavný „obal“ Atlasu mrakov. Dôvod je ten, že príbeh zobrazuje dva odlišné, protichodné svety – svet Zachryho a svet Meronymy. „Prvý“ svet je svetom vzdialenej budúcnosti, svetom vesmírnych lodí, rôznych vymožeností. „Druhý“ svet je svetom primitívnym, ktorý „uviazol“ v minulosti a ktorý je príbehom v príbehu o svete, ktorý existoval stáročia až tisícročia pred druhým „moreplaveckým“ príbehom. Je to svet prvých ľudí, ktorí bojovali o jedlo a o život s použitím primitívnych nástrojov. Vôbec prvýkrát sa tak preplietajú dva typy svetov – fikčný svet budúcnosti s druhým fikčným svetom budúcnosti, ktorý má však podobu ne-fikčného sveta našej minulosti.

 

Dochádza tu k teda k akémusi časovému „obaleniu“ všetkých predchádzajúcich príbehov – „naša“ minulosť sa mieša s „našou“ možnou budúcnosťou a vytvára tak jeden veľký homogénny celok ľudských dejín. Je tu možné odpozorovať odkaz ku Biblii a Noemovej Arche. Ľudia najprv žili na súši, boli však natoľko hriešni, že ich Boh potrestal a zachránil len zopár skrz osobu Noema („moreplavecký“ príbeh), ktorí takto objavili nový svet (prítomnosť). Prichádza vizionár (Sonmi), ktorého však ľudia zabijú, no jeho odkaz pretrvá (Zachry). Prichádza k apokalypse, zlí sú odstránení, zostávajú len dobrí (Zachry, Meronym), tí, ktorí môžu vrátiť svet do tých správnych koľají. Toto je len jeden z možných spôsobov „čítania“ Atlasu Mrakov a to v kresťanskom (duchovnom) móde. Tých možných spôsobov je však samozrejme oveľa viac.

 

To, čo vidíme, je v podstate idea návratu, návrat ku počiatočnému bodu nula, v ktorom všetko bolo dobré a správne. Spojenie Zachryho a Meronymy nie je len stretnutím dvoch odlišných svetov (ako keď Kolumbus stretol Indiánov či v Star Treku posádka Enterprise poznávala nové kultúry) uznávajúcich iné hodnoty a žijúcich v inej geo-spoločenskej klíme, ale aj odkazom, že všetko začína a končí u človeka. Človek môže byť obklopený najrôznejšou najmodernejšou technikou, ale tá bude vždy závislá od človeka. Môže mu napomôcť k rôznym veciam, ale všetko bude aj tak záležať na človeku a jeho rozhodnutiach. Keď v záverečnej časti filmu sedí Tom Hanks pri ohni a rozpráva deťom príbeh, tak im ho rozpráva (neukazuje im ho napríklad formou filmu), čím jasne naznačuje svoj návrat k „začiatkom“, ku tradovaniu, opäť k Biblii, kedy sa tiež niektoré príbehy šírili práve ústnym podaním. Zároveň, podobne ako v mnohých postapokalyptických filmoch (ako vhodný mi na rozum prichádza teraz len Deň nezávislosti) dochádza ku konštituovaniu staro-nových hodnôt vo svete, na ktoré sme zabudli (rodina, deti, výchova detí skrz rozprávky, …) a na ktoré by sme nemali zabúdať.


Dôležité je však poznamenať, že spomínané dva posledné príbehy sú príbehmi, ktoré sa môžu stať a nemusia. Je to aj taká Mitchellova otázka, či návrat k začiatku musí byť tak „krvavý“. Či uvedomenie si hodnôt je nutné za cenu toľkých obetí. Mitchell svet opisuje cez udalosti a postavy, ktoré sa objavili v našej minulosti (moreplavby, romantickí hrdinovia revoltujúci voči svetu, Reagan, zneužívanie moci silnejšími) a mieša to s udalosťami, ktoré sa môžu stať (despotická a totalitná vláda, apokalypsa). Atlas Mrakov nie je len príbehom o „kontinuálnej prepojenosti nášho bytia a našich činov“ (ako hovorí text distribútora), ale predovšetkým formálne opojným prepojením literárnych a filmových svetov (svetov, ktoré opisujú, to čo sa mohlo stať (minulosť, prítomnosť) a toho, čo sa môže stať (budúcnosť). Kým v prípade toho, čo sa môže stať čerpal Mitchell, ako som sa snažil čiastočne ukázať z iných textov a na základe iných udalostí, ktoré sa už stali, tak v prípade budúcnosti len predostrel jednu z možných vízii smerovania civilizácie. Otázka je, či sa naplní.

 

Tento blog by som rád zakončil jednou otázkou, na ktorú som zatiaľ odpoveď nenašiel a ako som čítal, tak aj viacerí kritici sa v odpovedi rozchádzajú. Je ľúbezná forma Atlasu Mrakov (a vlastnej Avatara) dobrým ospravedlnením pre „len“ nadpriemernú kvalitnú dejovú líniu, alebo by mal tvorca filmu predovšetkým myslieť na obsah a potom až formu? Čo je dôležitejšie a čo je viac? Neodpútava jedno pozornosť od druhého a naopak? To je otázka. Možno aj pre vás.

 

Poznámka na záver: Atlas Mrakov je jeden z formálne najzaujímavejších a zároveň najťažšie interpretovateľných filmov poslednej dekády. Hoci je to film viac či menej „mainstreamový“ (blockbuster), tak v sebe obsahuje príliš veľa v istom zmysle umeleckých prvkov, ktoré nútia diváka rozmýšľať.

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?