Akira Kurosawa by dnešnému zobrazovaniu erotiky vo filme nerozumel

Autor: Boris Cíferský | 25.5.2013 o 13:13 | (upravené 25.5.2013 o 14:16) Karma článku: 4,04 | Prečítané:  849x

Sme my liberálnejší alebo len filmári odvážnejší? O čom je film Abdellatifa Kechicheho La vie d’Adele, ktorý "posúva hranice zobrazovania erotiky"?

Nedávno ste sa mohli na webe kultura.sme.sk dočítať o filme Abdellatifa Kechicheho s anglickým názvom „Blue Is a Hot Color“ (vo voľnom preklade Modrá je horúca farba), v ktorom tvorca, na základe článku, vraj „posunul hranice zobrazovania erotiky“. Takéto tvrdenie sa mi zdá byť minimálne odvážne, keďže najprv by nejaké pevné hranice museli byť. Respektíve, by musel byť nejaký film, ktorý tieto hranice definuje, čo podľa mňa nie je. Kechicheho film teda s najväčšou pravdepodobnosťou bude pre niektorých „len“ šteklivou soft-porno exhibíciou vzťahu dvoch žien, podobne ako to bolo len o dva roky mladšom filme Julia Médema Habitación en Roma (viac o filme tu). Súčasný trend však tlačí ku čoraz väčšej otvorenosti v otázkach sexuality – dôkazov nájdeme hneď niekoľko – chystanú Nymfomanku Larsa Von Triera (viac som sa o nej rozpísal tu) či kontroverzný počin Claytona Cubbita o ženách zažívajúcich orgazmus (o ňom viac tu) nad knihami.

 

Keď čítam, že nejaký film (citáciu preberám z článku o Kechicheho filmu vyššie) obsahuje „dlhé, otvorene nasnímané a takmer neprestrihané sexuálne scény,“ tak vždy sa najprv opýtam jedno, sú takéto scény opodstatnené či to nie je len lacná provokácia a snaha vyvolať pozornosť. Keď v roku 1972 Rainer Werner Fassbinder prišiel s jedným z prvých umeleckých filmov o vzťahu medzi ženami (na mysli mám The Bitter Tears of Petra von Kant), vzbudil tým rozruch témou, nie spracovaním, ktoré bolo citlivé, jemné a zároveň "bergmanovsky" trpké. O tridsať rokov na to budí Kechiche rozruch spracovaním, nie témou. Akékoľvek explicitné sexuálne scény (spracovanie) bez hlbšieho zmyslu (téma) totiž budia dojem práve tej lacnej manipulácie s divákom. Je vždy totiž v istom zmysle zaujímavejšie sledovať ako si to "rozdáva" jedna herečka (ktorá si navyše zahrala v Tarantinových Bastardoch, Allenovej Polnoci či Cruisovom Grost Protocole!) s inou herečkou, než sledovať dve profesionálne (porno)herečky v rôznych sexuálne otvorených filmoch z 80.-ych či 70.-ych rokov.

 

Akira Kurosawa, režisér „starej“ školy, ktorý je autorom tak veľkých diel ako Sedem samurajov či Rašomón, raz povedal, že forma nikdy nemôže prevážiť obsah. Vždy musí byť forma a obsah v určitej harmónii, ak dielo chce byť dobré. Forma mala byť opodstatnené obsahu. Myslím si, že by Kurosawa asi Kechichemu nerozumel, hľadal by odpovede na to, či to, čo divák vidí ho zbytočne neodpútava od samotného filmu a jeho posolstva. Kým v pornografických dielach je dôraz kladený na formu (erotický akt) než na obsah, tak v „klasických“ filmoch sa do popredia dostáva dej, ktorému je forma primeraná. Filmár (respektíve umelec) spracúva svoju vnútornú víziu a len pre máloktorého to znamená „posúvanie hranice zobrazovania erotiky.“ Keď si prečítate článok o Blue Is a Hot Color, tak rozhodne vám skôr utkvie v hlave to o „posúvaní hraníc zobrazovania erotiky“, než to, o čom film vlastne je. O láske dvoch žien. A je otázkou, či sa táto téma nedala zobraziť konvenčnejšie. Byť tak totiž filmárom, ktorý chce prezentovať nejaký príbeh, tak rozhodne by som nechcel, aby ten môj príbeh bol verejnosti známy ako „ten film, v ktorom si to dve herečky rozdali,“ ako je dnes známa napríklad Intimita.

 

Či už uvažujete liberálne alebo konzervatívne, či ste veriaci, ateista či ste muž či žena, takýmto umeleckým počinom sa nevyhneme. Téma homosexuálnych vzťahov dozaista nebude veľkou umeleckou témou 21. storočia, avšak filmári s ňou budú čoraz viac experimentovať. Požehnanie im na to dáva paradoxne samotná spoločnosť, ktorá prostredníctvom zákonov a nariadení reguluje vývoj. Pred tridsiatimi rokmi by bolo nemožné, aby Kechicheho dielo vzniklo, dnes je to už možné, práve vzhľadom na vývoj, ktorý v spoločnosti nastal. Hranice zobrazovania erotiky sa budú posúvať, či to chceme, či nechceme. Doba totiž praje čo najväčšej otvorenosti aj v otázkach intimity. Otázkou však nie je to, či a kedy to skončí, ale kam až sa to dostane. Pornografický a umelecký filmový priestor by mali zostať výrazne diferencované a mali by mať jasné hranice. Netreba totiž zabúdať na to, že film zobrazuje fiktívny svet plný fiktívnych príbehov a fiktívnych postáv a teda by sa nemal snažiť sa priblížiť tej k úplne najobjektívnejšej skutočnosti.

 

Ale nesúďme Kachicheho predčasne, možno sa divák na konci bude radovať, že videl pekný príbeh a nielen dve pekné ženy, nahé.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?