Desať poznámok ku hre Tracyho Lettsa August: stratení v Oklahome

Autor: Boris Cíferský | 26.5.2013 o 15:42 | (upravené 13.11.2013 o 9:34) Karma článku: 4,42 | Prečítané:  286x

New York Times označil hru Tracyho Lettsa za „najviac vzrušujúcejšiu hru na Broadwayi za posledné roky“. O čom táto hra je a čím je zaujímavá, a čo v nej môžete vidieť, i o tom v dnešnej hlbšej analýze.

August: Stratení v OklahomeAugust: Stratení v Oklahomewww.snd.sk

Tracy Letts je génius. Spojiť „soap operu“ s trpkou situačnou komédiou, rozbiť antickú jednotu času a zároveň vytvoriť tak koherentný celok, je hodné uznania. Ťažko autorovi veriť, že nehľadal inšpiráciu nikde naokolo. August: Stratení v Oklahome je náročným diváckym orieškom, cez ktorý ak sa však divák dostane, tak zažije veľmi silnú katarziu.

 

V nasledovných riadkoch sa pokúsim zhrnúť desať poznatkov, ktoré som si povšimol pri sledovaní inscenácie. Blog je určený ľuďom, ktorí inscenáciu už videli, respektíve tým, ktorí ju ešte nevideli a chcú o nej vedieť trochu viac, než si ju pôjdu pozrieť.

 

1. Smiech zvýrazňuje tragiku

Niektorí kritici označujú August za trpkú čiernu komédiu. Myslím však, že Letts komediálne neuvažuje. Respektíve, všetky komediálne vsuvky sú len naoko, ich primárny účel nie je totiž rozosmiať, ale zvýrazniť tragiku a bezútešnosť života jednotlivých postáv. „Moja žena berie prášky a ja pijem,“ popisuje nepísanú dohodu medzi manželmi Beverly Weston. Znie to ako humorná dohoda, avšak za ňou sa skrýva len ďalšia tragika. Manželka berúca prášky, aby tým utlmila bolesť a zároveň sa vzdialila bezútešnej realite. Manžel, ktorý pije, aby sa vzdialil tej istej realite, realite, v ktorej jeho manželka umiera a on nevie, ako jej pomôcť. Útechu hľadá v knihách („Knihy, moje posledné útočisko“) a v alkohole, no ani tie ho nedokážu natoľko utlmiť, aby sa nerozhodol problémy riešiť radikálne. Manželku „zavesí“ na krk indiánke Johnne a sám sa rozhodne svoj život ukončiť. S vedomím, že žiadneho východiska niet.

 

2. Spoločenská trieda nerozhoduje

Všetky postavy v rodine Westonovcov sú postavami strednej až najvyššej spoločenskej vrstvy. Nie sú to postavy z ľudu, ako postavy v Konečnej stanici túžba Tennesseeho Williamsa. Každá z týchto postáv je predmetom tragického zobrazenia, pričom nad touto ich „ľudskou“ tragikou je oveľa vyššia, existenciálna tragika Violet Westonovej. Tá obklopuje všetkých, jej tragika emanuje (teda vyžaruje) do tragiky ostatných postáv. Jej slová a činy sa stávajú katalyzátorom tragédie každého jedného člena rodiny. Keď na kare odhalí neúspešné manželstvá Kareninho nápadníka Steva Heidebrechta, tak tým zároveň odhalí smutnú pravdu, že príslušníci vyššej spoločenskej triedy nie sú nositeľmi tých najväčších morálnych kvalít, ba práve naopak, tí zdanlivo najsilnejší, spoločensky najdokonalejší, sú zároveň tými najskazenejšími. Naopak, tí ktorí sú príslušníkmi spoločensko najnižšej vrstvy, Jonna, sú naopak tými najčistejšími.

 

3. Trpká reflexia vlastného života

Spomínaná emanácia tragiky skrz činy a slová Violet, ktorá zasahuje životy ostatných (odhalenie pravdy Ivy, pravda o pôvode malého Charlesa, o rozvode Billa a Barbary) nie je jej snahou o nastolenie statusu quo platného pred dlhými rokmi (teda v zdanlivo ideálnom čase, kedy všetci žili pohromade), ale skôr trpkou reflexiou vlastného života, v ktorom ani ziskom zdanlivých istôt (bohatstva) nenašla radosť. Ani to, že prestali mať, ako ona hovorí, „holé zadky“ a vyšvihli sa na spoločenskom rebríčku nahor vďaka literárnym úspechom Beverlyho, nepriniesla jej životu kýžený pocit radosti. Deti ju až na Ivy opustili, Mattie Fae si na ňu tiež nespomenie, uvedomuje si, že žiadna z dcér, ktorým sa snažili zabezpečiť budúcnosť, tú budúcnosť nemá takú, akú mali, vzhľadom na ich spoločenský status, mať. Jej verbálne útoky na jej dcéry teda sú len prejavom jej vlastného zdesenia nad bezútešnosťou vlastného života, v ktorom nič nejde, tak ako si to kedysi predstavovala.

 

4. Deformovaná realita

Každá jedna z postáv žije v neprirodzenej, deformovanej realite, ktorej počiatky musíme hľadať opätovne v minulosti. Každá jedna z postáv (z Westonovcov) sa snaží z tejto reality utiecť a nájsť domnelú životnú radosť a to napriek tomu, že kroky, ktoré za týmto účelom vykonávajú, vyvolávajú, minimálne údiv. Karen Westonová si chce zobrať za muža trikrát rozvedeného muža, Ivy nachádza útočisko v náručí bratranca, Barbara sa snaží zachrániť už dávno skrachované manželstvo a následne sa vrhá do náruče muža, s ktorou ju nič nespája, Bill si svoj strach zo staroby kompenzuje vzťahom so študentkou, (starý) Charlie fajčí trávu, aby nemusel riešiť budúcnosť so svojou dominantnou manželkou, Mattie Fae je zrútená s tajomstva, ktoré tridsať rokov „dusí“ v sebe, Malý Charles nevie nájsť životné smerovanie a oproti nim morálne a ľudsky čistá Johnna, ktorá ako jediná zo všetkých týchto ľudí, má budúcnosť.

 

5. Strach z budúcnosti

Slovo „budúcnosť“ je vo všeobecnosti veľmi skloňovaným podstatným menom v Lettsovej hre. Každá jedna z postáv totiž žije v neustálom strachu z toho, čo budúcnosť prinesie a preto sa snaží zachovať určitý stav (snáď s výnimkou Violet), ktorý panoval doteraz, ktorý im poskytoval akú-takú istotu do budúcnosti. Barbara sa snaží zachrániť svoje manželstvo s Billom, ten si však budúcnosť s ňou nevie predstaviť a so strachu z toho, čo vlastná budúcnosť prinesie sa radšej vrhá do neperspektívneho vzťahu s mladou študentkou. Violet Westonová si sama uvedomuje, že jej budúcnosť jej nič dobré neprinesie a toto svoje poznanie si „vybíja“ na ostatných. Karen sa toľko bojí o tom, že zostane len sama so svojim vankúšom, že bagatelizuje Heidebrechtovo previnenie voči Jean. Ivy sa chce odsťahovať do New Yorku, aby sa konečne osamostatnila a dospela, pričom si však neuvedomuje neprirodzenosť svojho ľúbostného vzťahu s príbuzným. Mattie Fae sa desí budúcnosti, lebo vie, že tá budúcnosť jej prinesie stále to isté, pohľad na toho istého človeka, ktorému pred rokmi ublížila a ktorý jej to bude stále pripomínať. A Beverly? Ten svoju budúcnosť poznal. Bola dvojaká – Violet mohla zomrieť, čo by pre neho bolo zlé, alebo mohol byť zachovaný súčasný status quo, v ktorom on neustále pije a toto poznanie ho privedie k jeho činu.

 

6. Budúcnosť nič lepšie neprinesie

Zaujímavým rysom je však to, že Letts vidí budúcnosť pesimisticky. To, čoho sme tu my svedkami, nie je rozpad jednej rodiny, ale rozpad celej generácie, počínajúc starými rodičmi, končiac deťmi. Aj mladá Jean je toho dôkazom. Nebyť Johnny, tak svoj posledný znak „čistoty“, nedotknutú sexualitu, daruje sukničkárovi Heidebrechtovi. Napriek tomu je však jej budúcnosť krajne neistá – jej fajčenie trávy nie je totiž len spôsobom vyrovnávania sa s udalosťami v rodine, s rozpadom vzťahu Barbary a Billa, ale aj jej snahou vyrovnávania sa s vlastným životom, ktorému nerozumie a v ktorom sa nemá o koho oprieť. Rodičia, ktorý by mali byť jej prirodzenými vzormi, sa o ňu nezaujímajú, a tak hľadá útočisko a pochopenie u muža, ktorý by mohol byť jej otcom (Heidebrechta). Ani jej odchod s otcom (Billom) niekam preč nie je vyriešením problémov, ba priam ich prehĺbením, keďže do príchodu k Violet do Oklahomy mohla ešte veriť, že sa vzťah ich rodičov podarí zachrániť. Teraz, odchádza žiť do úplne nového prostredia, ktoré nepozná, do prostredia, v ktorom jej nevlastnou matkou bude žena (či skôr dievča) len o pár rokov staršie než ona.

 

7. Existenciálny čas

Čas predstavuje samostatnú kategóriu v inscenácii. V Auguste má čas povahu existenciálneho času, ktorý nemá presné časové ohraničenie, ako má napríklad deň. Čas vo vnútri domu u Westonových neplynie, on stojí. Zatiahnuté závesy, monotónne plynúce dni, postavy jestvujúce akoby v inej realite, to všetko popiera tradične divadelne antické i netradične postmoderné plynutie času. Čas tu, na rozdiel od Konečnej stanici túžba, neohraničuje príbeh (príchod a odchod Blanche), ale ohraničuje tu existenciu postáv. To, čo mi pozorujeme v Auguste: Stratení v Oklahome je len určitý výsek zo života Westonovcov, ktorý je podriadený jednému z hlavných motívov, zmiznutiu otca. Pokojne tak, by sme mohli sledovať to, čo sa dialo „po tom“, po konci, sledovať príbeh o osude jednej ženy, ktorú opustili všetky deti a ona sama žije (a umiera) v dome, v ktorom sa nachádza len ona a akási indiánka, ktorej poriadne ani nerozumie. Celý dom Westonovcov je naplnený intenzívnym plynutím existenciálneho času, z ktorého je, obrazne povedané, cítiť, že koniec (či ak chcete definitívny rozpad) je nevyhnutný, je len otázkou času.

 

8. Miešanie motívov

Letts veľmi umne mieša viacero motívov do jedného, pričom každý z nich sa snaží sa domnelo snaží zľahčiť, čím však v konečnom dôsledku ho ešte viac démonizuje. Každý jeden z týchto motívov v sebe zároveň obsahuje sociálno-kritické posolstvo odkazujúce k tomu, čo on sám považuje za nevhodné ľudí, ktorí sa ocitajú v takej situácii, v akej sú Westonovci. Alebo inak povedané, predstavte si, že prídete po zmiznutí otca navštíviť matku a namiesto toho, aby ste sa ako rodina dali dohromady, sa ešte viac odcudzíte. Zmiznutie otca sa tak stáva príležitosťou na trpkú reflexiu v živote každého jedného člena rodiny. Reflexiou, pri ktorej vyjdú najavo tajomstvá v minulosti, o ktorých sa doteraz nehovorilo. Nevera, strach, zúfalstvo, neochota čeliť skutočnosti, neschopnosť ju prijať za skutočnosť, to všetko sú motívy, ktoré môžeme v Auguste pozorovať.

 

9. Vlastné nepochopiteľné svety

Každá jedna z postáv v Auguste žije vo svojom vlastnom svete, vo svete vlastnej naivity a hlúposti, v ktorom nedokáže či nechce porozumieť pocitom tých druhých. Každá jedna z postáv, ktoré sú späté s rodinou Westonovcov, uniká pred tieňmi svojej minulosti a zároveň tieto tiene ich doháňajú v prítomnosti. Naivná a do seba zahľadená Karen, Barbara neschopná porozumieť pocitom svojho manžela, utekajúca Ivy, vo svojom neprístupnom svete uzavretá Jean, tí všetci nebojujú proti sebe, ale predovšetkým sami so sebou. Nad nimi všetkými vyčnieva Violet, ktorá pociťuje ešte všetko oveľa intenzívnejšie. Cíti, že všetko, to, čo sa stalo, je čiastočne aj jej vina. To, že nedokázala svoje dcéry lepšie pripraviť na nástrahy života, to, že napriek tomu, že majú všetky tri vysoké školy, tak vlastne nič neznamenajú, nič nedokázali a sú len príveskami svojich partnerov, ktorí nie sú o nič lepší než oni, sú rovnako duševne a morálne skazení a zničení ako oni.

 

10. Sociálno-kritický rozmer

Letts nikoho z okruhu Westonovcov priamo nedémonizuje, ani z nikoho nerobí anjela. Reflektuje objektívnu skutočnosť tak, ako pred ním vyvstáva. „Jeho“ rodina sa môže zdať byť mierne štylizovanou rodinou, ale ak by sme sa pozreli hlbšie, tak vidíme, že je vlastne plná najrozličnejších stereotypov, ktoré nájdeme prakticky v každej rodine. Žiadny z motívov, o ktorom Letts píše nie je niečím, čo sa stať nemohlo (na liekoch závislá matka, neverná teta, trávu fajčiaci ujo, rozvádzajúci sa manželia, starý básnik ako alkoholik). Každý jeden z týchto motívov je však zároveň sociálno-kritickou reflexiou voči udalostiam v spoločnosti. Letts píše o tom, čo sa deje, aby tak zároveň mohol vyjadriť to, že toto by sa diať nemalo. Jeho moralistický názor má ďaleko od biblického moralizmu, je však dobrou reflexiou súčasnosti, v ktorej žijeme, v ktorej väzby medzi ľuďmi sú vplyvom najrozličnejších okolností natrhnuté či dokonca úplne pretrhnuté. Keď Beverly vymenúva lieky, ktoré Violet berie na svoju chorobu, tak verím, že tým zároveň vyjadril aj svoj odpor ku nadmernej konzumácii liekov. Keď sa starý Charles postaví svoje despotickej manželke, tak vplyvom fajčenia trávy už aj poriadne zabudol, koľko rokov s ňou žije, jeho realita a čas sa mu už natoľko vzdialili. A v neposlednom rade, keď Violet vyčíta dcéram, že nič nedosiahli a že sa nestali, ako ona hovorí, prezidentkami, tak tým Letts len trpko konštatuje, že úspech v spoločnosti či v profesii nie je založený na tom, kto má aký pôvod, kto čo vyštudoval, ale výhradne na šikovnosti jednotlivých ľudí. Kým totiž Beverly a Violet pracovali ako kone, aby zabezpečili budúcnosť svojim deťom, tak každá jedná z nich ponúknutú šancu nevyužila a radšej sa „vrútila“ do vzťahov, ktoré nemali perspektívu. Veď akú perspektívu môže mať manželstvo z mužom, ktorý má milenku, s už trikrát rozvedeným mužom hľadajúcim si vždy o dosť mladšie ženy, či s mužom, s ktorých ich spája príbuzenský vzťah?

 

Lettsov“ svet je svetom plným zúfalosti, opustenosti, bolesti a smútku. Je to svet ľudí, ktorí v konečnom dôsledku zistia, že sú si na všetko sami, keďže všetky hodnoty, o ktoré sa doteraz opierali, nech boli akokoľvek na prvý pohľad stabilné, boli vlastne len domnelé a jestvujúce iba v ideálnom svete. Každá jedna z (hlavných) postáv jeho hry žije v strachu, zo samoty, z budúcnosti i zo samého seba a vlastných hriechov minulosti. Ale v tom si myslím, že žijeme všetci, akurát, málokto si to chce priznať.


font-weight: normal;font-weight: normal;font-family: Arial,sans-serif;/strongstrong, predstavte si, /spaniastoaleko od biblickvu m

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?