Keď sa filmové „nič“ mení na „niečo“ alebo prečo Poirot tak tiahne

Autor: Boris Cíferský | 3.6.2013 o 16:35 | (upravené 13.11.2013 o 9:35) Karma článku: 4,04 | Prečítané:  751x

Asi to poznáte. Sedíte v napätí pred obrazovkou, sledujete fúzatého pána riešiť najťažšie zločinné hlavolamy a popritom tipujete, kto by mohol byť tým tajomným páchateľom, ktorý to všetko zavinil a bez ktorého činu by tento film nevznikol. Bez toho, aby ste si to uvedomovali, sledujete „nič“, ktoré sa zmení na „niečo“. Tentoraz ešte áno. Nie je to tak však vždy.

Hercule PoirotHercule Poirothttp://4.bp.blogspot.com

Detektívky ako Hercule Poirot sú, čo sa dejovej výstavby týka, niekde na pomedzi konvenčných a nekonvenčných filmoch. Prvú skupinu tvoria všetky „tradičné“ filmy od výmyslu sveta, v ktorých, zjednodušene povedané, všetko do seba zapadá a divák všetkému rozumie. A prečo je Hercule Poirot na pomedzí týchto dvoch skupín? Pretože mieša nekonvenčné s konvenčným. Dejová výstavba Hercula Poirota, teda to, čo divák vidí, je zdanlivo chaotická. Divák nevie, čo sa deje, nepozná meno vraha, jeho motív a len postupne všetko odhaľuje. Pri Columbovi, napríklad, je situácia iná. Divák pozná vraha a pozoruje len taktickú bitku nervov a hru na mačku a myš. Hercule Poirot je možno ukážkový príklad toho, čo filmová estetika pozná pod pojmom obmedzenej narácie. Tá spočíva práve v tom, že divák nevie, prečo sa niektoré veci udiali a teda je narušený reťazec príčiny a následku. Ten začal vraždou a keďže divák nevie, kto ju spáchal, nedokáže ani implikovať ďalší priebeh deja. Tou vzrušujúcou zložkou je teda pomalé rozplietanie na počiatku nerozpletiteľného klbka, ktoré v konečnom dôsledku vedie až k menu samotného páchateľa. V tomto klbku však v definitívnemu rozpleteniu nakoniec (takmer vždy) príde.

 


 

Okrem Poirota existuje vo svete filmu ešte jeden, oveľa väčší extrém, filmy, v ktorých sa nedeje už vôbec nič, predsa však len toto „nič“ je prejavom úmyslu režiséra. Takýchto filmov by sme napočítali na prstoch niekoľko málo rúk, vo svete filmu sú však cenené pre akýsi nový pohľad na spôsob tvorby. Keď Marcel Duchamp ukázal, že aj pisoár môže byť umením, tak sa aj filmoví teoretici začali zaoberať otázkou, aké sú minimálne kritéria pre umenie. Takto nepriamo vznikli filmy, ktoré plánovane retardovali dej, do takej miery, že divák jednoducho povedané nevedel, ktorá bije. Pre ideálny príklad nemusíme ísť do sveta neznámych filmov, stačí si vziať najnovší film Davida Cronenberga Cosmopolis (bližšie som o ňom písal tu). V ňom (plánovane) nedáva význam nič. Eric Packer zabije svojho bodyuarda, ktorý by ho mal chrániť. Spoznáva Benna Levina, ktorý chce zabiť jeho, ale sám nevie prečo. Scény sú radené chaoticky, nenadväzujú na seba, nepostupuje sa od A do B, ale od B do Z a naopak. Skrátka, nič nedáva význam. Reťazec príčin a následkov je natoľko narušený, že divák nedostáva odpovede na nič. Slová prestávajú mať význam, logika ide stranou, nastupuje obrazne povedané filmová anarchia.

 


 

Cosmopolis nie je jediné dielo, ktoré spĺňa kritéria toho, čo sa nazýva vyprázdnená narácia (v preklade nulový dej). Ďalšie sú napríklad Twentynine Palms, Gerry, Brown Bunny či ďalšie. Prečo autori vlastne takéto filmy tvoria? Odpovedí sa núka hneď niekoľko. Prezentácia vlastného autorského videnia sveta, snaha o tvorbu nového filmového jazyka, experiment, možno u niektorých aj snaha zaujať. Celé umenie je vo svojej podstate postavené na opozícii, na jednej strane máme vždy „konvenčné“ a na druhej strane „nekonvenčné“. V minulosti sa pod umením rozumela len socha, maľba, skladba, dnes to môže byť aj pokojne pisoár, plastové krabice, či vlastne aj niečo také ako „nič“ (jeden taký príklad na skladbu s naoko „ničím“ máte nižšie).

 


 

Tradičné filmy operujú s tým, že divák všetko vie, alebo na všetko dostane časom odpoveď. Netradičné, autorské filmy, stojace mimo bežného žánrového zaradenia, to obracajú a namiesto deja pracujú s "ne-dejom" a nechávajú diváka si veci vymodelovať podľa vlastných predstáv. A mimochodom, o tom, že takéto filmy existujú, často slýcham pravidelne. Stačí počuť hodnotenie, že „tento film bol úplne bez mozgu“ a spomeniem si na Cronenberga. Jeho film však má mozog, má význam ukrytý nad tým „ničím“, toto „nič“ má svoje opodstatnenie, je metaforou pre „niečo“, je to však významovo tak široká metafora, že jednotná interpretácia nie je a nikdy nebude možná. Či azda viete, prečo Packer zabije Torvala? Môže byť psychopat, môže to byť odplata, môže mu „prepnúť“, skúšať novú zbraň, splniť mu želanie o tom, že ho zabije … dôkaz pre to, čo sa stalo, však nikto nikdy nenájde.A v tom je tá vzrušujúca zložka takýchto filmov. Môžete v nich objavovať netušené významy. Vymodelovať si charakter hrdinu na základe toho, čo si o ňom myslíte. Nie ste obmedzení na jednu správnu odpoveď, tých môže byť nekonečne veľa. Nie ste obmedzení na šťastné či nešťastné konce, keďže koniec je v tomto prípade relatívny pojem. Budete súčasťou filmu a podieľať sa na nepriamo na jeho tvorbe skrz vlastnú interpretáciu.

 


 

font-weight: normal;n

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?