Tosca nám tu zanechala silné posolstvo o živote

Autor: Boris Cíferský | 17.6.2013 o 23:59 | (upravené 18.6.2013 o 0:08) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  410x

Je smutné, že sa Miroslav Fischer nedožil derniéry „svojej“ opery. Verím však, že ak sa dnes zhora pozeral, tak videl všetky tie úsmevy naokolo a bol aj on šťastný.

ToscaToscawww.snd.sk

Gustave Flaubert, autor Emy Bovaryovej, veril v silu slov. Veril, že slová dokážu povedať o tom, čo sa deje naokolo, dokážu reflektovať objektívnu skutočnosť. Možno taká je aj Tosca. V každom slove, pohľade, dotyku, bozku, je práve tá nevinná, no neustále sa vynárajúca otázka, že čo ak je tento bozk, tento pohľad, ten vôbec posledný? Čo ak tieto slová, sú tými poslednými. Sú to tie správne slová? Nemali byť iné?

 

17. jún sa do dejín nášho operného domu zapíše, možno trochu trpkou derniérou Pucciniho majstrovského diela. Trpkou preto, že odchádza viac, než len opera. Viac než len spojenie slov a hudby. Počas šestnástich rokov bývalo publikum pravidelne obohacované tým, čo sa ukrýva za textom – posolstvom. Ľahké feydeauské komédie pred diváka nekladú otázky, snažia sa v prvom rade zabaviť. Tosca robí presný opak – otázky kladie. Kladie ich neustále, naliehavo, nenecháva diváka vydýchnuť, načerpať nové sily. Vrhá človeka do kolotoča rozhodnutí, v ktorých rozhodujú sekundy. Každý jeden nádych môže byť tým posledným. Dobre to dokumentuje posledné tretie dejstvo a dopis, ktorý chce Caravadossi zanechať Tosce. Čo do neho napísať? V očiach sa mu zrkadlí bolesť, strach, otázky. Ako to všetko, to, čo by chcel povedať, vtesnať do pár riadkov? Ako niekomu napísať, že sa už nevrátim?

 


 

Sú to nezodpovedateľné otázky, ale predsa otázky, na ktoré občas odpoveď hľadá každý. Každý sa asi sám seba párkrát pýtal tú najzákladnejšiu otázku zo všetkých: „Čo ak som sa rozhodol nesprávne?“ Možno aj Caravadossi, píšuc svojej milovanej Florii list, sa nad týmto zamyslel. Pre pár dňami bol ešte šťastný, maľoval tajomnú ženu na plátno, dnes stál tvárou v tvár nevyhnutnej smrti. Zrazu sa mu v mysli zjavilo to, čo obklopuje celú operu, Toscu, tá neustála pominuteľnosť. Krehkosť života a jeho nevýslovná krutosť. Ako môže byť človek trestaný za to, že spravil niečo správne? Je možné, že to, čo človek vníma ako správne, je vlastne nesprávne?

 

Hrdinskosť maliara Caravadossiho je obdivuhodná. Radšej volí nevýslovnú bolesť, než aby prezradil úkryt muža, ktorého vlastne ani zachrániť nemusel. Z maliara sa stáva zločincom, mužom, ktorý prekročil zákon a teda človekom, pre ktorého v tomto svete nie je miesto. Jeho hrdinstvo nie je patetické, ale je črtou jeho osobnosti. Stáva sa hrdinom, ktorého sa však boja tí, ktorí majú moc. Smutná paralela s udalosťami, ktoré nastali dávno po Pucciniho smrti.

 


 

Derniéra Pucciniho Toscy bola romantická i kruto realistická, smutná i nádherná. Bola plná hlbokých citov i strachu zo smrti. Bola plná ľudskosti, čistoty života i jeho neustálej pominuteľnosti. Práve tá desí najviac. A práve v nej sa ukrýva to spomínané posolstvo. Užívať si každú jednu chvíľu. Poraziť otázku o správnosti či nesprávnosti rozhodnutí tým, že spravíme to, čo sa nám javí byť nevyhnutné. Povedať blízkemu, že ho máme radi, udobriť sa s nepriateľom, dať sirote nový domov a podobne. Nehľadajte v tom sentiment, melanchóliu, skôr odpoveď na to, čo mne ako divákovi v hľadisku, dala Tosca. Aristotelovskú túžbu i strach byť Caravadossim. Byť tým hrdinom, ktorým možno nikdy nebudem. Zažiť tú čistú lásku ku Florii. A zomrieť s pocitom, že to, kvôli čomu som svoj život položil, malo význam. Že tu po mne niečo zostalo.

 

Kým opätovne bude Tosca uvedená uplynú určite roky. Možno desaťročie. Verím však, že otázky, ktoré opera pred diváka kladie, tu budú aj potom. Možno budú rezonovať ešte oveľa viac. V dobe jadrovej hrozby, rôznych superbaktérii a slepej snahy priblížiť sa Bohu, sa často zabúda, že všetko začína a končí u človeka. U jeho rozhodnutí. Čo ak by sa Caravadossi rozhodol nepomôcť Angelottimu? A čo ak by svet nikdy nepoznal Verdiho, Pucciniho, Da Vinciho a ďalších? Som rád a som vďačný, že Slovenské národné divadlo prinieslo Toscu. Prinieslo s ňou viac než len tenorového hrdinu a nemenej odvážnu sopranistku. Prinieslo príbeh, ktorý je aktuálny aj dnes.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?