"Nazi-Opera" je už príliš: O rizikách moderných spracovaní klasík

Autor: Boris Cíferský | 26.8.2013 o 18:40 | (upravené 13.11.2013 o 9:37) Karma článku: 3,49 | Prečítané:  616x

Majú zostať klasiky klasikami? Či sa majú zmodernizovať a zaktualizovať? Má byť Shakespearov Rómeo citlivým romantikom či drsným chlapom? A čo hovoríte na Ježiša z muzikálu Jesus Christ Superstar?

Z Kosminského opery TannhäuserZ Kosminského opery Tannhäuserwww.the-wagnerian.com

Koncom marca toho boli plné noviny. Nielen v Nemecku, ale aj v našich končinách. Dusseldorfský operný dom zo svojho repertoáru stiahol operu, ktorú naši českí susedia označili príznačne ako „Nazi-operu“. Dôvod? Predstavenie obsahovalo drastické scény vo forme popráv, znásilňovania či zabíjania v plynových komorách. Na premiére došlo k bučaniu, búchaniu dverí, piskotu a ďalším prejavom nesúhlasu. Režisér Burkhard Kosminski si vybral zjavne príliš naturalizovanú (a modernú) verziu, ktorá sa nepáčila ako divákom, tak v konečnom dôsledku ani operným šéfom. Wagner svoje dielo do obdobia nacistického Nemecka nevybral, Kosminski ale áno. A ako sa ukázalo, najšťastnejšie rozhodnutie to nebolo. Dielo, ktoré malo byť ozdobou 200. výročia narodenia operného génia tak skončilo na pohrebisku dejín.



 

Ale pre podobné reakcie vlastne ani nemusíme chodiť ďaleko. Stačí si spomenúť na nedávnu inscenáciu Malomeštiakova svadba zo Slovenského divadla, kde niektorí diváci vydržali približne toľko dlho, ako pri Wagnerovi – teda, zo slušnosti, chvíľu. A negatívne reakcie vzbudila v Českej republike až príliš "batmanovská" adaptácia Straussovej operety Netopier.

 

Príkladov ako sú tieto by sme našli určite ešte oveľa viac. Mnohé dnes veľké opery sa svojho času dočkali len veľmi vlažného prijatia. Mnohí maliari za svojho života nepredali poriadne ani obraz a teraz by mnohí dali milióny za to, aby ešte čo i len jeden namaľovali. Mnohé slávne knihy odmietali vydavateľstvá vydať, aby sa následne stali bestsellermi u iných vydavateľstiev. A v neposlednom rade, veľa špičkových spevákov prerazilo vo svete hudby až po dlhých rokoch života v ústraní, mimo svetiel reflektorov.

 

Hodnotiť kvality súčasných diel, hlavne pokiaľ sú to moderné spracovania, je často hotová alchýmia. Keď William Shakespeare uviedol koncom 16. storočia svoju slávnu tragédiu Rómeo a Júlia, tak ešte ani len netušil o možnostiach nového média, filmu, a určite teda nepredpokladal, že jeho hra sa dočká toľkých spracovaní. Franco Zeffirelli ju v roku 1968 spracoval v tradičnom duchu, kým Baz Luhrmann jej o takmer tridsať rokov na to vdýchol úplne nový vietor.



 

Trend v „modernizovaní“ klasických diel dosiahol v posledných rokoch svojho vrcholu. Či už to je Kosminského adaptácia Wagnerovho Tannhäausera či Luhrmannov Rómeo, tak všade je vidieť jednotná snaha priviesť moderného diváka ku klasickým textom a to tým úplne najzákladnejším prostriedkom, jazykom. Moderný divák už nie je znalý socio-ekonomickej situácie v Taliansku za čias Rómea a Júlie a tak je namiesto toho je súčasný človek umiestnený do prostredia do ktoré naoko pozná lepšie – zbrane, kožené bundy, benzínové pumpy a podobné veci.

 

Celé toto modernizovanie starých klasík má svoje klady i zápory – na jednu stranu je pochopiteľne dobre, že „staré“ dielo sa dočká „nového“ spracovania s istou aktualizáciou do súčasnosti (dobrým príkladom je asi Rent), čím sa ukáže, že ako dielo je nadčasové a schopné sa úspešne adaptovať na novú dobu a nové podmienky. Na druhú stranu sa tým však riskuje, že pôvodná predloha stratí kus svojho šarmu, ktorý si aj po rokoch udržiava. Dobrým príkladom môže byť video, ktoré si môžete pozrieť vyššie, ktoré je ukážkou z odvážneho (a značne moderného) prevedenia Pucciniho Toscy. V ňom sa plne zrkadlí riskantnosť modernizácii, v tom, že sa zabudne na to, kým postavy v prvom rade sú, teda výtvorom autora predlohy, nie autora modernizácie. Spoletta v Pucciniho očiach rozhodne nevyzeral ako mafián, Scarpia sa nehľadil v závere prvého aktu po nahej hrudi ako výstredný bohém a Tosca so Scarpiom rozhodne nesimulovali sexuálny akt tak (v rámci medzí) vierohodne. A či azda práve tieto akty sú znakom modernej doby? Ale kdeže. Už Petroniov Satyrikon (1. storočie) bol plný najrôznejších zvráteností.



 

Kosminského „Nazi-opera“ otestovala hranice toho, čo sa smie a čo nie. A na čo divák je a na čo nie je pripravený. Bude to chcieť ešte stovky neúspešných pokusov, kým sa tvorcovia naučia modernizovať klasiku. Okrem niektorých skutočne podarených nápadov (Rent, Jesus Christ Superstar, Sokurovov Faust) sa totiž z „nových“ filmov vytráca starý duch a Rómeo už zďaleka nie je tým Rómeom ako za čias Shakespeara. Nestačí len „obšľahnúť“ námet a tým sa zavďačiť autorovi predlohy. Treba nájsť odpoveď na to, čo z minulého Rómea by prežilo viac než 400 rokov.

 

Vaše názory samozrejme uvítam.

a viac. Mnohch skuto

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?