O jednom kultúrnom "zážitku" z bratislavského kina

Autor: Boris Cíferský | 3.9.2013 o 9:55 | (upravené 3.9.2013 o 10:03) Karma článku: 4,90 | Prečítané:  1289x

V ideálnom prípade prídete do kina či filmového klubu, zaplatíte vstupné, usadíte sa a nerušene si užijete film. V tom menej ideálnom prípade vám kultúrny zážitok "spríjemní" človek, ktorý možno taktiež zdieľa nadšenie pre pohybujúce sa obrazy, no toto zdieľanie dáva až prílišne vehementne najavo.

Drogy a alkohol sú vďačnou témou filmových príbehov. Basketbalistov denník s Leonardom DiCapriom, Zanechať Las Vegas s Nicolasom Cageom nech sú toho dôkazom. Problém však nastáva, keď sa drogy a alkohol stanú nielen súčasťou sveta na plátne, ale aj pred plátnom. Keď sa fikcia prepojí so skutočnosťou a kultúrny zážitok dostane úplne nový význam.

 

V Bratislave existuje jedno také malé, no zároveň sympatické kino. Určite ho mnohí poznáte, no ja tu jeho meno z objektívnych príčin uvádzať nebudem. Niektorí ste v ňom možno boli, niektorí ste v ňom možno boli práve včera a niektorí možno len rozmýšľate, že do neho niekedy zájdete poztrieť si nejaký pekný "artový" kúsok z ich bohatej ponuky.

 

V ideálnom prípade prídete do kina, zaplatíte vstupné, usadíte sa a nerušene si užijete film. Včerajší večer mal však od ideálneho prípadu ďaleko. Desať minút po začiatku filmu vkročil do kinosály muž. Poznáte ten pocit, že cítite, že je na ňom niečo iné? Ak áno, tak viete, ako som sa ja cítil, hneď akonáhle som ho uvidel. Fyzicky nijako nevybočoval z davu, len niečo mi na ňom nesedelo. Normálne sa však usadil a ja som sa začal znovu koncentrovať na film.

 

No, áno, zabudol som povedať, z daného muža to trochu tiahlo. Zažil som však už horšie, tak som si povedal, že sa na to nebudem sústrediť. Predsa len, som tu kvôli filmu. Situácia však gradovala. Mladý muž, tridsiatnik, si film užíval zjavne až príliš. Hlasný smiech, komentovanie diania, vyklepkávania prstami do sedadla, neustále hranie s mobilným telefónom s vysokou luminiscenciou (sedel som nad ním), to rozhodne neboli znaky kultivovaného diváka.

 

Príbeh však mal pokračovanie. Muž. ktorý bol podľa môjho názoru, zjavne pod vplyvom aj niečoho iného než len alkoholu, si neustále mydlil ruky, pričom vydával pritom až príliš otravný zvuk. Neustále sa vrtel na mieste, nevydržal ani desať sekúnd v pokoji a v jednej pozícii. Nohy mal vyložené ako doma na gauči. V závere filmu tomu zasadil klinec, keď si stiahol dole nohavice a pózoval tam v trenírkach. Vďaka bohu verejne močiť nešiel, len sa musel upraviť a zastrčiť si košelu do nohavíc. O zážitok sa však všetkých, predovšetkým tým, ktorí sedeli v jednom rade či vyššie, rozhodne postaral.

 

Cez to všetko nerozumiem jednému. Prečo mu uvádzačky predali lístok? Zjavne museli cítiť, že to z neho tiahne. To, že nemá všetkých päť pohromade, ako sa ľudovo hovorí, to poznať za tých pár sekúnd nemuseli. Stojí im však tých pár euro za to, že budú riskovať, že tým tento muž skazí zážitok ostatným? Je to všetko o peniazoch, či o neochote (či v tomto prípade možno strachu) povedať jednoducho, "nie"?

 

Kino, o ktorom hovorím, má svoje meno, svoju reputáciu a týmto si ju určite nevylepšilo. Keď si človek zaplatí za vstupné, mal by mať nárok na určitý komfort, zaobchádzanie s divákom, to však zjavne nie vždy platí. Je ťažké byť generálom po bitke a hovoriť, čo sa malo stať predtým. Možno skutočne slečna predávajúca lístky nezacítila to, čo som ja zacítil hneď, možno to však zacítiť nechcela. Je mi však úprimne ľúto, že kino, ktoré mám rád pre jeho útulnosť, sa stalo útulkom ľuďom, ktorí si kultúru splietli s "tiež-kultúrou".

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?