V Národnom ako doma - Bernard-Marie Koltés: Boj černocha so psami

Autor: Boris Cíferský | 6.9.2013 o 9:39 | (upravené 6.9.2013 o 13:01) Karma článku: 4,78 | Prečítané:  552x

Projekt Slovenského národného divadla „V Národnom ako doma“ umožňuje bratislavským divákom zoznámiť sa s repertoárom mimobratislavských profesionálnych i neprofesionálnych divadiel. 5. septembra, hosťovalo v novej budove SND, v Štúdiu, divadlo Gasparego z Liptovského Mikuláša, ktorého inscenácia Boj černocha so psami bola ocenená na Scénickej žatve 2012 ako Tvorivý čin roka. A ako sa ukázalo, tak ocenenie to bolo určite zaslúžené.

Boj Černocha so psami (fotografia z inscenácie)Boj Černocha so psami (fotografia z inscenácie)www.snd.sk

Divadlo Gasparego sa do pozornosti dostalo práve vďaka svojej inscenácie Boj černocha so psami relatívne známeho francúzskeho autra Bernarda Marie Koltésa. Kvality tejto hry demonštruje fakt, že spomínané divadlo za jej stvárnenie bolo honorované tým najvyšším ocenením v rámci Scénickej žatvy 2012. „Koltés prináša na scénu tému odlišnosti ako základný antropologický problém. Multikultúrny, mnohojazyčný, ale aj mnohoobrazný je svet Koltésových hier. Objavujeme vlastnú xenofóbiu, sklony k násiliu, samotu aj potrebu ľudského kontaktu uprostred novodobej civilizácie,“ napísala trefne o tvorbe tohto autora Soňa Šimková. Koltés svoju najslávnejšiu hru, Boj černocha so psami, prvýkrát uviedol, keď mal 31 rokov, len desať rokov pred svojou nečakanou a skorou smrťou na AIDS. Dielo francúzskeho dramatika sa dočkalo aj knižného spracovania a stalo sa predmetom inscenácii v rôznych divadlách po celom svete.

 

Divadlo Gasparego prinieslo do Bratislavy hru plnú štylizácie a symbolov. Je to inscenácia, ktorá núti diváka sledovať, premýšľať a odhaľovať aj v skrytých náznakoch dôležité odpovede. Dej inscenácie sa odohráva síce v Afrike, no sám Koltés odmieta, že by bol africkým autorom. „Boj černocha so psami rozhodne nehovorí o Afrike a o černochoch – nie som africký autor – a nerozpráva ani o kolonializme a rasovej otázke.“ Celý príbeh je rámcovaný príchodom černocha, ktorý sa dožaduje tela svojho mŕtveho brata. Ten za záhadných okolností zahynul pri práci na stavbe, ktorú vedie Horn. Okolnosti smrti černocha sú nejasné, no postupne sa záhada začína objasňovať a spoločne s ňou dochádza k vzájomnému prepojeniu a k stretu dvoch svetov - „západného“ a „afrického“.

 

Boj černocha so psami vás upúta na prvý pohľad úspornou a minimalistickou scénou – stoličky, pár dosiek, kreslo, vedro, flaša s whisky, každá z týchto rekvizít sa však postupne stáva dôležitou súčasťou deja. Rovnako ako aj červené kvety padajúce z neba symbolizujúce všadeprítomnú krv zo smrti nevinného černocha. Červená je „farbou“ inscenácie – dokumentuje to, že krv je vlastne na rukách všetkých, ktorí za smrť muža mohli, bez ohľadu na to, či to boli práve oni, kto stlačili spúšť. Červené sú nielen kvety, ale aj kufor, žetóny či horiaci oheň.

 

Už úvodné minúty predznamenávajú, ako to vlastne so smrťou černocha bolo. Inžinier Cal sa necháva cynicky fotiť s telom mŕtveho muža, ktorého zabil, akoby to bola jeho trofej, jeho veľké víťazstvo. Jeho nadriadený, stavbyvedúci Horn hľadajúci v ďalekej Afrike svoj nový domov po boku mladej Leony, neprizná bratovi mŕtveho Černocha, Alburymu, ako to celé bolo, ale radšej sa ho snaží uplatiť a zamiesť tak celú udalosť pod koberec. Leona, mladá žena neschopná nájsť miesto v živote, sa cíti prehliadaná a až černoch Albury sa stáva tým, ktorý sa jej pri rozhovore diva do očí a „vidí“ ju. A samotný Albury zostáva černochom a práve tým, že jeho postava neprechádza nijakou premenou, môže divák odhaliť toľko proklamovanú civilizovanosť sveta „bielych“.

 

Koltésova hra nie je o Afrike. Je to skôr psychologická sonda do života „bielych“ vydedencov hľadajúcich v Afrike miesto, ktoré by mohli označiť za svoj domov. Každá jedna z postáv sa cíti byť frustrovaná zo svojho života a z nezrealizovaných ideálov. Zlomovým činom sa však stáva až zbytočná vražda černocha, ktorú Cal spácha z malicherného dôvodu – preto, že ho muž opľul. Cal, túžiaci po Hornovom mieste, xenofóbne považuje „bielych“ ľudí za vládcov nad miestnymi a preto svoju vraždu neľutuje a jeho jedinou starosťou sa stáva, kam ukryť telo. Jeho domnelá nadradenosť však mizne, keď je nútený sa boriť po krk vo výkaloch v snahe nájsť telo černocha, ktorého hľadá Albury. Rázom pred sebou stoja dvaja ľudia – na bielo natretý Albury a na čierno natretý Cal. Kto je teraz nadradený komu a kto je teraz ten civilizovanejší?

 

Amatérski herci z Liptovského Mikuláša priniesli do Bratislavy dielo, ktorá slovami Koltésa „nevyjadruje nijaký názor“. Nie je o kolonializme, rasovej otázke, je o zopár ľuďoch, ktorí sa snažia prežiť vo svete, ktorému vlastne ani sami nerozumejú. Útočisko preto každý z nich hľadá po svojom – Horn pije, Cal nezmyselne vraždí a Leona sní. Zdá sa tak, že práve ten svet černochov, ľudí žijúcich zomknuto sa javí byť tým ideálnym, tým, ktorý je plný „ľudského kontaktu“, toho, čo sa „bielym“ ľuďom uväzneným „uprostred novodobej civilizácie“ nedarí nájsť.

 

Všetci šiesti hereckí protagonisti ukázali, že svojim postavám dobre rozumejú a sú s nimi zžité. Každý jeden herec, respektíve herečka, predstavili svoju postavu tak, ako si to scenár vyžadoval, pričom im zároveň vdýchli ten svoj vlastný život zo svojho vnútra. Cal v podarí Ľubomíra Rašiho tak skutočne vyzerá na jednu stranu ako chladnokrvný psychopatický vrah a veľký cynik, no v konečnom dôsledku sa ukáže, že je možno oveľa menší pokrytec než Horn, v podaní Stanislava Štofčíka. Mário Kermiet, ktorý stvárnil černocha Alburyho, ani raz nevypadol zo svojej role a obzvlášť scéna škrtenia Leony, patrí k najsilnejším momentom celej inscenácie. Helena Hajková, ktorá sa predstavila divákom ako Leona, sa v úvode nevyhla menšej tréme, no ku koncu patrila k najvýraznejším hercom. Starena v podaní Ľudmily Klimkovej, rovnako ako mŕtve telo Petra Danka, nemali toľko priestoru, no obaja patrili k dôležitým postavám deja, pretože napomáhali odhaľovať charaktery jednotlivých postáv.

 

Boj černocha so psami je inscenácia, ktorá sa nachádza na pomyselnom strede medzi doslovnosťou a vysokou mierou štylizácie, akú ponúka napríklad súčasná činoherná bratislavská Oresteia. Núti divákov zamýšľať sa nad významom slova „civilizovanosť“ a nad aspektami, ktoré ovplyvňujú našu vnútornú vyrovnanosť v živote. Každá jedna z hlavných postáv v inscenácii (okrem Alburyho) totiž trpí vlastným vnútorným pocitom životnej bezútešnosti a na základe toho len alibisticky prijíma smrť černocha ako niečo ospravedlniteľné, čím sa stávajú tými „psami“ vo svete černochov. Trest za zločiny ich však dozaista neminie.

 

Boj černocha so psami

Preklad: Michaela Jurovská

Réžia, Scénografia, výber a strih hudby: Ján Mikuš
Dramaturgia: Jana Mikuš Hanzelová
Kostýmy: Dorota Hajková

 

Účinkujúci:

Horn: Stanislav Štofčík
Cal: Ľubomír Raši
Albury: Mário Kermiet
Leona: Helena Hajková / Zuzana Rohoňová
Starena: Ľudmila Klimková
Mŕtve telo: Peter Danko

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?