Stanley Kramer: Ten, ktorý ovplyvňoval svedomie ľudí na celom svete

Autor: Boris Cíferský | 25.9.2013 o 15:45 | (upravené 25.9.2013 o 15:52) Karma článku: 6,60 | Prečítané:  434x

22 rokov sa na režisérsku stoličku neposadil, no veď ani nemusel. Stanley Kramer bol neúnavným bojovníkom proti rasizmu, neústupným liberálom a vyberal si filmy, ktorých témy boli na dobu svojho vzniku často kontroverzné. Dnes možno už trochu zabudnutý Stanley Kramer by sa čoskoro dožil sto rokov.

Stanley KramerStanley Kramerhttp://www.smalljournal.ca

Mal byť pôvodne právnikom, no nikdy sa ním nestal. Možno však keď natáčal Norimberský proces (1961), bezmála 3-hodinový opus, rozpomenul sa na to, že i on mohol patriť medzi tých, ktorí by súdili. Kramer sa však stal bez-tak sudcom, namiesto rozhodovania v súdnych sieňach však ovplyvňoval dianie v spoločnosti prostredníctvom filmového obrazu. Hoci svoj prvý vlastný film nakrútil až v roku 1955, dovtedy bol silnou šedou eminenciou pohybujúcou sa v zákulisí – spolupracoval na cenami ovenčenom westnern Na pravé poludnie (1952) s Garym Cooperom v hlavnej roli, v sugestívnom športovom noire Šampión (1949) s Kirkom Douglasom a „pritiahol“ tiež k filmu Marlona Branda, ktorému dal hlavnú rolu v dráme o vojnových veteránoch s názvom Muži (1950).

 

Spoločenské problémy v centre pozornosti

Kramer si získal v priebehu rokov reputáciu liberála, ktorý rád a často upozorňoval na nedostatky panujúce v spoločnosti. Začal s tým už v naoko nevinnom westerne Na pravé poludnie, ktoré bolo namierené voči vtedajšiemu paranoidnému anti-komunistickému ťaženiu senátora McCarthyho, ktorého obeťou sa stali viacerí špičkoví filmári vtedajšej doby. S prichádzajúcimi rokmi sa jeho kritika stávala menej metaforickou a viac priamou. V Divochovi (1953) reagoval na narastajúcu kriminalitu mladistvých a o päť rokov na to demonštroval rasovú problematiku na príklade dvoch utečencov v nezabudnuteľnej klasike Útek v reťaziach. O rok na to upozrnil na hrozbu nukleárneho holokaustu v dráme Na brehu. Jedným z vrcholov jeho kariéry sa stal film Kto seje vietor, v ktorom si vzal na paškál samotného človeka a jeho evolúciu. Vo filmu sledujeme boj medzi prívržencami darwinizmu a jeho odporcami. To, čo začalo ako nevinná hádka o „jablko“ si získalo celospoločenskú pozornosť.



 

Spolupráca s Tracym

Práve počas nakrúcania Kto seje vietor sa Kramer spoznal so Spencerom Tracym. Hoci ich od seba delil trinásťročný vekový rozdiel, tak si rozumeli na pľaci i mimo neho. Výsledkom ich spolupráce bol veľkolepý opus Norimberský proces (1961), v ktorom Kramer upozornil na fakt, že vojnové zverstvá by mali byť varovaním do budúcnosti. O dva roky na to sa spoločne s Tracym stretli na nakrúcaní To je ale bláznivý svet, v ktorom akoby Kramer znegoval svoje predchádzajúce snímky. Keď sa ho totiž pred nakrúcaním Norimberského príbehu pýtali, prečo točí vždy tak vážne filmy, on im odvetil, že to všetko to, čo chce je vytvoriť len „vzrušujúci obraz“. A tak vznikla táto automobilová fraška. Pravdou je to, že on nikdy nepopieral to, že by chcel vytvoriť emocionálne silný film, no zároveň nikdy filmy netvoril s jasnou ambíciou vplývať na spoločenskú mienku. Vždy predkladal len obrazy, ktorým on sám veril a len dúfal, že tomu, čo je v nich zobrazené, budú veriť aj ostatní.

 

Posledná večera Spencera Tracyho

V posledných rokoch života Spencera Tracyho to bol práve Kramer, ktorý ho často chodil navštevovať do domu, v ktorom býval spoločne s Katharine Hepburn. Keď v roku 1966 začal pracovať na dráme Hádaj, kto príde na večeru, tak v hlave mal obsadenie Tracy – Hepburn. Obaja herci v tom čase už dlho nehrali a zdráhali sa. Ťažko chorý Tracy napokon Kramerovi kývol a s vypätím všetkých síl zasadol k tomu, čo by sme mohli označiť ako jeho „posledná večera“. Trinásť dní po natočení snímku zomrel, no odišiel na výslní. Katharine Hepurn získala Oscara, William Ross cenu za scenár a Kramer a Tracy boli na Oscara nominovaní. Ukážka nižšie patrí medzi vrcholy filmu.



 

Film bez inteligencie

Práve film Hádaj, kto príde na večeru, v ktorom si opäť po deviatich rokov stretol so Sidneym Poitierom (ktorému, podobne ako aj Brandonovi a ďalším pomohol na výslnie), bol posledným z veľkých filmov Stanleyho Kramera. Nástup francúzskej novej vlny a nových prístupov k filmu už Kramer zachytiť nedokázal. Jeho ďalšie film Tajomstvo Santa Vittorie (1969) kritika nemilosrdne strhala a označila ho za príliš „sentimentálny a archaický“. Defintívne k.o. prišlo v roku 1977, kedy jeho thriller Princíp domina v hlavnej roli s Genom Hackmanom, označil (napríklad kritik New York Timesu) za film „úplne bez napätia, vzrušenia, inteligencie, fantázie, vtipu či prekvapenia.“ Kramer sebakriticky akceptoval výhrady a stiahol sa do úzadia.

 

Študenti túžia byť viac Godardom než Wylerom

Keď sa v roku 1991 Kramer spätne pozrel na svoje staršie filmy, predovšetkým tie, ktoré súviseli s tématikou rasizmu, musel uznať, že to, čo v nich prezentoval, bolo zjednodušujúce. „Bolo to vak preto, aby sa príbehy ľahšie dostali k „bielemu“ publiku,“ uviedol na svoju obhajobu. Odmietal technické vymoženosti a vždy do popredia staval príbeh. V istom zmysle tak bol filmový konzervatívcom, ktorý sa obýval, že s príchodom zahraničných titulov sa stratí i film, tak ako ho chápal on. „Spisovatelia či filmoví tvorcovia už nemajú záujem tvoriť veľké americké príbehy či veľký americký film, či objavovať to, čo znamená byť Američanom,“ upozorňoval ešte koncom 60-ych rokov. „Študenti chcú byť Godardom, nie Williamom Wylerom či Gerogom Stevensom či Johnom Fordom,“ uviedol.

 

Obdivuhodná bilancia

Kramerove filmy a herci, ktorí sa v nich objavili, si vyslúžili celkovo osemdesiat nominácii na Oscara a šestnásťkrát so soškami aj skutočne odchádzali. Spolupracoval s viacerými tvorcami, hercami a herečkami. Keď v roku 2001 zomrel, zasiahlo to viacerých. Steven Spielberg o ňom povedal, že mal veľký vplyv na „svedomie ľudí na celom svete.“ Sidney Poitier, s ktorým spolupracoval na dvoch filmoch uviedol, že to bol práve on, kto upriamoval pozornosť na sociálne problémy, ktoré nikto nedokázal vyriešiť. Samotný film ich podľa slov Poitiera nevyriešil, no upriamil na nich pozornosť, čo bolo dozaista len a len dobre.

 

Stanley Kramer zomrel 19. februára 2001 na komplikácie spôsobené zápalom pľúc. Ak by žil, tak by sa 29. septembra dožil okrúhlych sto rokov. Jeho filmy a ich význam pre americkú spoločnosť ako takú, sú aktuálne aj sto rokov po jeho narodení. Témy rasizmu, kriminality mladých, či partnerských vzťahov rôznych rasových skupín, sú stále veľmi aktuálne.

 

Doplnkový zdroj: nytimes.com


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?