Spomienky bratislavského diváka

Autor: Boris Cíferský | 9.10.2013 o 10:01 | Karma článku: 1,08 | Prečítané:  413x

Fotografia má schopnosť zachytiť okamih. Pripomenúť vám krásne chvíle aj keď už dávno pominuli. Pre mňa sú nimi aj niektoré z fotiek, ktoré dnes uvidíte. Pripomenú mi viaceré momenty, kedy som sa cítil akosi bezstarostnejší, ako inokedy.

Bulletiny z inscenácii, ktoré už nie sú v repertoári SNDBulletiny z inscenácii, ktoré už nie sú v repertoári SNDBoris Cíferský

Nikdy som vlastne príliš k divadlu neinklinoval. Keď som bol prvýkrát v SND, tak sa písal rok 2008. Išli sme tam, tak povediac, zo školou, aby sme v rámci predmetu Fonetika a fonológia obdivovali rečové zručnosti našich predných hercov. Bolo to na inscenácii hry Martina McDonagha Mrzák z Inishmaanu. Vtedy som hercov poriadne nepoznal, nevedel som, kto je to Kostelný, ani vlastne McDonagh. Z inscenácie si veľa nepamätám, až na Táňu Pauhofovú, ktorú som v tom čase platonicky miloval kvôli jej roli vo filme Kousek nebe. Je tam hrozne roztomilá, ak neveríte, tak si ten film kuknite, keď budete mať trochu čas.

(Mrzák z Inishmaanu vľavo hore, silvestrovské predstavenia dole)


 

Kým som znova zavítal do SND, uplynulo veľa času. Opäť za to mohla škola, tentoraz predmet Dejiny (pre upresnenie, klasickej) hudby a G. Puccini. O opere som toho vtedy veľa nevedel, som si ju predstavoval ako niečo, kde ľudia hlasno škriekajú. Dnes viem, ako vzdialený som bol od pravdy. Turandot ma dostala, svojimi hudobnými motívmi, áriami, lyrickosťou i ďalšími vecami. Veľmi som si obľúbil Kostadina Andreeva a spoločne s dnes už bohužiaľ nežijúcim Sergejom Larinom je to môj doposiaľ najobľúbenejší predstaviteľ nezlomného a hrdinského Calafa. Snáď mi kritici môj názor odpustia. Vieme prečo.



 

Po Opere SND som svoju pozornosť obrátil na Činohru. V priebehu praticky dvoch rokov som videl kompletný činoherný repertoár (v súčasnosti mám resty len v štúdiovej časti a v dvoch inscenáciách činohernej) a mal som možnosť vidieť viacero kvalitných inscenácii. Veľmi som si obľúbil Tančiareň (videl som asi 21-krát) a August: Stratení v Oklahome (7-krát). Mrzí ma naopak, že som viackrát nevidel Coriolana. V roku 2011 som sa tiež rozhodol začať s tradíciou silvestrovských návštev. Nebavilo ma trčať doma, či opíjať na námestiach a následne pozorovať divadlo menom ohňostroj. Vymenil som tak pobyt v exteriéri, za pobyt v interiéri a v roku 2011 som bol na Boybande, o rok neskôr na Stratiť v ruku v Spokane a tento rok mám už kúpené lístky na Netopiera.

(Lístky na Tančiarne)


 

Spomínaný rok 2011 bol pomerne zlomový. Po prvýkrát som videl Pucciniho Toscu a stala sa mojou srdcovou operou. Zostala ňou dodnes, napriek tomu, že ju SND (aspoň z môjho pohľadu nepochopiteľne) stiahla z repertoáru. Dovolila mi spoznať Annu Ryan, pre mňa najlepšiu sopranistku na svete, ktorá si ma získala svojou schopnosťou stvárniť široké spektrum emócii a dodať predovšetkým Florii Tosce nezabudnuteľný tragický výraz. Aj Anne je však už dnes preč z Opery SND, ďalšia škoda.



 

Ďalšie mesiace ubiehali a ja som videl veľa, veľa ďalších inscenácii, ako v Činohre, tak aj v Opere. 3-krát Aidu, viackrát Skrotenie zlej ženy a Tak sa na mňa prilepila (pre utvorenie názoru) a dnes chodím do SND priemerne tak 3-krát do mesiaca. Na reprízy a na to, čo som nevidel. V roku 2013 som sa tiež rozhodol zaviesť do vlastného divadelného itinerára aj mimo-bratislavské divadlá, v tomto roku idem do Prahy na Toscu, budúci rok pravdepodobne Lipsko a snáď aj Banská Bystrica. Nech mám čo porovnávať.


(Bratislavská klaňačka pri závere Toscy, hlavnú rolu Toscy stvárnila skvelá Louise Hudson)


 

Vyvrcholením môjho záujmu je web foyer.sk, ktorý mapuje bratislavskú divadelnú scénu. Som síce len na začiatku, ale verím, že sa časom uchytí. Minule sa ma niekto pýtal, či neľutujem tie stovky eur za lístky. A, neľutujem. Áno, samozrejme, človeku nie vždy predstavenie, ako sa hovorí, sadne, ale keď už „sadne“, tak to stojí za to. Počuť árie z Toscy, Onegina, vidieť naživo Emíliu Vášáryovú hrať Violet Weston, Táňu Pauhofovú v Plantáži, to ma presvedčuje o tom, že každé jedno euro za to stálo. A stáť aj bude.

 

Nedávno som tiež pridal do oblasti záujmu Divadla Lab a musím po tých niekoľkých návštevách konštatovať, že je to veľmi pekné divadlo. Ak máte predsudky, že študenti nevedia vierohodne hrať, tak ich hoďte za hlavu, vidieť Janu Kovalčíkovú v role Macduffa či Dominiku Zeleníkovú v Skúške vás o pravde určite presvedčí.




Na záver len jedno: Skúste niekedy divadlo, neubudne z vás.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?