Tŕň v päte

Autor: Boris Cíferský | 24.10.2013 o 14:05 | (upravené 6.1.2014 o 15:55) Karma článku: 6,08 | Prečítané:  458x

Mám rád výťahy. Hoci mi trochu cynicky pripomínajú, že už jednoducho na schody nemám. Dnes som však jednému školskému výťahu povedal rázne nie a vykročil si to schodmi na prvé poschodie.

Keď som tento svoj súkromný „lomničák“ zdolal bez väčšieho zadýchania a v duchu vystrel ruky na znak víťazstva, opäť som sa ocitol v dobre známom priestore školy. Prešiel som popri výťahu, ktorý na mňa po celý čas udivene zazeral s výčitkou, že som dnes zrušil naše spoločné polminútové rande a s diplomom v ruke som sa víťazoslávne objavil pred dverami študijného oddelenia. Nesmelo som zaklopal v nádeji, že tak prelomím ľady a trochu uľavím svojej sociálnej fóbii. Nikto ma však s otvorenou náručou nečakal a tak som sa otočil na opätku a vrátil sa späť na chodbu obdivujúc jej interiér, už štvrtým rokom.

 

Netrvalo ani minútu a pani referentka sa vrátila. Úctivo som pozdravil a predstavoval si, ako si už o pár minút budem pochutnávať na lahodnom burrite v neďalekej reštaurácii. „Vy ste pán Cíferský, že?“ - opýtala sa ma táto milá pani. Potešilo ma, že po rokoch štúdia som už nebol jeden z mnohých, že som bol „niekto“ a mal som meno, tvár. V kútiku duše som dúfal, že som získal štipendium a preto sa mi dostalo tej cti byť zapamätiahodný. Moje druhé, racionálne zmýšľajúce ja, si už premietalo horší scenár, so zle vyplneným indexom. V duchu som si však hovoril, že nemám maľovať čerta na stenu, veď ako často sa vám stane, že práve vás si zapamätajú z tisícky a viac študentov?

 

Kolegyňa (od vedľa) mi hovorila, že ste minule vraj povedal, ´pi*i, zas tu nie je´.“ Dôvod neočakávaného získania popularity bol rýchlo odhalený. Stal som sa predmetom debát pri obede, poobedňajšej kávičke či pri nezáväznom rozhovore kdesi na ceste domov. Predstava, že ste sa po rokoch konečne stali predmetom vášnivých diskusii je temer vždy príjemná, ale ani pri najväčšom stupni masochizmu práve táto predstava príjemná nebola.

 

S Cicerónovskou razanciou som začal vyvracať mylné interpretácie, vehementne som všetko popieral, odkazujúc na to, že ako slušne vychovaný človek z kresťanskej rodiny by som niečo takéto predsa nepovedal (čo som prisahámže nepovedal!). Len ten zlý pocit, ako po zjedení tatárskeho bifteku, vo mne zostal. Moje meno bude až do konca štúdia spájané s tým, že som údajne povedal, „pi*i, zas tu nie je.“

 

Keď som tak opúšťal prvé poschodie ponorený do vlastných myšlienok, úvah a predstáv a videl výťah sústrastne stáť na prvom poschodí v nádeji, že mi to vylepší náladu po pošpinení mena, tak som si uvedomil, že som sa vlastne ocitol v Homérovej Iliáde. Že je lepšie byť nikto a nik, než byť „niekto“ a vládnuť podsvetiu.Stal som sa nedobrovoľným tieňom veľkého Achilla. S tŕňom zabodnutým v päte. S vlastným menom.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?