O skladbách, ktoré nezostarnú

Autor: Boris Cíferský | 30.10.2013 o 8:50 | Karma článku: 4,84 | Prečítané:  489x

Za komunizmu púšťali kravám Vivaldiho, aby lepšie dojili a dnes si pred spaním púšťame skladby, ktoré pre nás niečo znamenajú.

Ilustračná fotografiaIlustračná fotografiafotocommunity.com

Opere nerozumiem. Preto o nej ani veľa nepíšem, hoci hudbu považujem za niečo viac než poéziu či sochárstvo. Sú dni, kedy žiadnu knihu ani neotvorím, ale prakticky nie sú dni, kedy by som niečo nepočúval. Mená ako Miley Cyrus, Justin Bieber či nedávno skonaný Lou Reed mi veľa nepovedia a nemyslím, že som od nich niekedy niečo počul. Počul som však to, čo stvoril Friendrich Nietzsche, videl som množstvo opier naživo a ďalšie mi znejú v ušiach prostredníctvom mp3 prehrávača. Keď však čítam operné recenzie, tak vidím, že, čo sa teórie týka, mám výrazné rezervy a pojmy ako lyrický soprán idú mimo mňa. Predsa len však mám operu rád.

 

Zisťujem však, že existujú aj pre mňa skladby, ktoré nezostarnú. Áno, samozrejme zostarnú jestvujúc v tom svojom objektívnom čase, ale v mojom vnútri sú neustále reaktualizované a teda súčasné, hoci ich interpret už leží desaťročia pod zemou. Často pred ôsmou hodinou večer, kedy pre mňa deň končí a ja sa idem venovať oddychu, zapínam tú malú nočnú hudbu. Kým naši o generáciu starší susedia preferujú niečo rytmickejšie a rýchlejšie, niečo viac “diskotékovejšie”, ja ich trýznim klasikou. Na pár minút sa stávam Mariom Caravadossim či Scarpiom z Toscy, Alfredom Germontom z La Traviaty, Radamesom z Aidy či Marcelom z Bohémy. Dostávam sa do úplne iného sveta a do úplne iných miest, som ako Javier Bardem lietajúci vo filme Volanie mora. Slobodný.




 

Vlastne ani neviem, o čom ten či onen spevák spieva. Nikdy to nezisťujem. Bojím sa totiž toho, že keď zistím, o čom skladba je, keď spoznám jej text, tak pre mňa stratí to čaro, ktoré jej dodáva jej neznámosť v mojich očiach. Stratí sa jej vnútorná sila a napríklad ária sa stane len jednou z mnohých. Prestane byť tak výnimočná, akou je dnes. Tá jej sila spočíva teraz v tom, s čím všetkým je spojená. Ária Caravadossiho E lucevan le stelle, nech je jej text akýkoľvek, je predovšetkým áriou muža, ktorý vie, že ide na smrť. Calafova známa ária Nessun dorma je pre zmenou výpoveďou muža, ktorý verí, že získa lásku ženy, po ktorej od počiatku túži. A takto by sa dalo pokračovať. Nepoznám text týchto operných skladieb, keďže ako hovorí Richard Gere Julii Roberts v Pretty Woman, tak nie je podstatný. Ide vždy o emócie a pocity, ktoré vyvolá.

 

Určite máte vlastné skladby, ktoré pre vás nezostarnú, ktoré počúvate pri určitých príležitostiach (We are the champions), v čase rozchodu či v čase, keď ste zamilovaní. Možno sú skladby, ktoré si večer púšťate pred spaním, ktorých vnútorná sila vás vždy pohltí natoľko, že potom bez problémov zaspíte.



 

A keď napríklad o dvadsať rokov na to, keď tento rituál už nebudete aplikovať, budete tú skladbu počuť, tak si rozpomeniete práve na tie časy, kedy ste ležali na posteli a počúvali ju. Vrátite sa do detstva či do mladosti a pripomenie vám to (snáď vždy) dobré časy. Časy, kedy ste túžili byť hrdinom ako Mario Caravadossi, krásnou ako Mimi či komickým ako šašo z Labutieho jazera. Ocitnete sa späť v minulosti, vo svete, ktorý už dôverne poznáte a ktorý bol pre vás bezpečným miestom. Možno aj v tom je tá sila hudby. V schopnosti vrátiť vás v čase. A v schopnosti cítiť sa eminentný.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?