Bratia Jurgovci: Hľadanie vlastného šťastia

Autor: Boris Cíferský | 28.11.2013 o 9:45 | Karma článku: 4,26 | Prečítané:  277x

Štyri rohy, štyri stoličky, štyria bratia a štyri rozličné životné náhľady. A v strede jeden stôl so štyrmi stoličkami. V strede tohto mikro-sveta starý muž, otec.

Marián Geišberg (Ján Jurga), Jozef Vajda (Arne Jurga), Robert Roth (Tomáš Jurga), Richard Stanke (Peter Jurga)Marián Geišberg (Ján Jurga), Jozef Vajda (Arne Jurga), Robert Roth (Tomáš Jurga), Richard Stanke (Peter Jurga)www.snd.sk, Andrej Balco, 2013

Bratia Jurgovci sú dramatizáciou noviel Ivana Horvátha pod názvom Človek na ulici. Horváth, v ktorého diele môžeme odpozorovať vplyvy naturizmu, expresionizmu či nadrealizmu, vo svojich dielach vytvára poetický (priam až snový) svet, do ktorého neraz „uväzní“ svoje postavy. Takto uväznení sú aj Bratia Jurgovci. Na rukách majú pomyselné okovy, ktorých sa počas života nevedia zbaviť a ktoré im zabraňujú v nájdení toľko potrebného vlastného šťastia.

 

Dramatizácia Petra Pavlaca robí z Bratov Jurgovcov zaujímavú javiskovú lyrickú prózu, v ktorej sa striedajú rozličné obrazy, v ktorých hlavnou zložkou je vždy slovo. Dramatická akcia je tak zredukovaná a dôraz je kladený na vyjadrenie emócií skrz slová. Každá jedna replika tak v sebe ukrýva aj lyrický podtext, v ktorom postava (alebo ten, čo dej komentuje) dáva na zreteľ intímne pocity. So snahou o zvýraznenie slova ide ruka v ruke aj minimalistická scéna – pár stoličiek, dvere, jeden stôl a zopár rekvizít. Všetko natoľko všedné, že to nepriťahuje pozornosť a dovoľuje to divákovi koncentrovať sa na text. Zároveň však každá jedna z rekvizít je znakom vzťahujúcim sa ku každému jednému bratovi – stôl ako miesto stretnutia, zmierenia, objavenia vlastnej bezútešnosti, dvere ako znak odchodu či príchodu a podobne. Každé dvere vedú ku stolu a od každého stola vedie cesta k dverám, do sveta. Lyrickosť priestoru zároveň podtrhuje ambientná hudobná zložka.

 

Bratia Jurgovci sú trpkou drámou o štyroch bratoch, z ktorých každý jeden je tým človekom na ulici, sluhom vo vlastnom dome, človekom bez pevného miesta k životu. V každej jednej postave sa zrkadlia Horváthove literárno-estetické východiská. Kým postavy žien sú oveľa viac archetypálne, tak muži pôsobia odlišne. Arne (Jozef Vajda) sa snaží objaviť čistý svet a harmóniu. Tomáš (Robert Roth) je goetheovským búrlivým romantikom, ktorý však nie je šťastný za žiadnych okolností, Peter (Richard Stanke) až príliš realisticky reflektuje svoj neúspešný život a Ján (Marián Geišberg) sa pohybuje v bludnom kruhu bez východiska, v ktorom mu splýva skutočný svet s ním vysneným. V strede sveta týchto bratov je Otec Jurga (Leopold Haverl), dobrosrdečný muž, ktorý intenzívne pociťuje tú veľkú vzdialenosť, ktorá bratov delí.

 

Zdrojom konfliktu v dráme nie sú neúspešné vzťahy so ženami, ale osobnostné rysy každej jednej z postáv, ktoré jej bránia k dosiahnutiu šťastia. Arne tak „posúva“ svoju ženu Oľgu (bravúrna Petra Vajdová) Tomášovi v nádeji, že on má na ňu väčší nárok (ten jeho „čistý svet“), neuvedomuje si však, že Tomáš ju prijať za svoju nemôže. Peter osciluje medzi dvomi ženami, výrazne submisívnou až naivnou Enou (Eva Sakálová) a živelnou slúžkou Katkou (Petra Vajdová), no ani jedna mu nie je po chuti a ani k jednej necíti nič hlbšie. Jeho túžby sú len živočíšneho rázu a čoskoro i tie vymiznú a pocit vlastnej životnej mizérie ho privedie do záhuby. Ján inklinujúci k mladému dievčaťu (Dominika Zeleníková) nedokáže patrične vyjadriť svoje city a len sa pohybuje na hrane medzi svetom vysneným a svetom skutočným, pričom ani v jednom z nich nevie nájsť skutočné šťastie.

 

Pavlacovej dramatizácii by sa dalo toho vyčítať veľa. Kvalitatívna nevyrovnanosť obrazov (silné sú predovšetkým posledné dva), prílišný dôraz na text (absentujúca dramatická akcia) a miestami kontraproduktívna snaha preniesť na javisko horváthovskú nenapodobiteľnú atmosféru (herci text „čítajú“ bez uvedomia si jeho poetickej hĺbky) sú najväčšie mínusy inak veľmi podarenej inscenácie. Tá je náročná na koncentráciu i percepciu na konci, zároveň však k divákovi veľmi blízka. Katarzný účinok na konci nie je v prípade Bratov Jurgovcov totiž závislý od objektívnych kvalít hry, ale skôr od diváka. Ten sa môže v jednotlivých postavách nájsť a vďaka tomu objaví aj zaľúbenie v tejto inscenácii. Jej cieľovou skupinou sú tak skôr starší ľudia, ktorí možno už raz v živote boli Arnem, Tomášom, Petrom, respektíve Enou, Katkou, Oľgou či Vierou. A snáď aj mali viac šťastia než oni a našli to svoje šťastie.

 

Hodnotenie: 4/5

 

Bratia Jurgovci

Réžia: Ľubomír Vajdička

Dramaturgia: Peter Pavlac

Scéna: Jozef Ciller

Kostýmy: Milan Čorba

Hudba: Peter Mankovecký

 

Jurga: Leopold Haverl

Ján: Marián Geišberg

Arne: Jozef Vajda

Peter: Richard Stanke

Tomáš: Robert Roth

Karin, Ena: Eva Sakálová a. h.

Oľga, Katarína: Petra Vajdová

Dievča, Viera: Dominika Zeleníková, posl. VŠMU


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?