Životné osudy Piotra Iľjiča Čajkovského a Antoniny Miliukovej sa prvýkrát stretli ešte v roku 1865. Vtedy sa iba 16-ročné dievča pochádzajúce z chudobných pomerov po prvýkrát stretlo s budúcim skladateľom svetového formátu. Čajkovskij v tom čase končil štúdia na konzervatóriu. Ich cesty sa na dlhé roky rozišli, až sa opätovne stretli na Moskovskom konzervatóriu, kde začal Piotr učiť. Miliukova bola jednou z jeho študentiek, no štúdium sa jej nepodarilo dokončiť.
V roku 1877 vtedy 29-ročná Antonina napísala Čajkovskému sériu dopisov. Čo v nich presne stálo sa už nikdy nedozvieme, ale veci následne nabrali rýchly a neočakávaný spád – skladateľ ju požiadal o ruku! Niektoré zdroje uvádzajú, že tak spravil na jej nátlak, kedy vyhrožovala, že sa zabije. Iné zdroje naopak tvrdia, že Miliukova mu v dopisoch vyznala lásku a Čajkovskij sa rozhodol, že práve z tejto ženy spraví svoju oficiálnu manželku. V tom čase totiž poletovali chýry, že Čajkovskij je homosexuál a ruský skladateľ, z obáv o to, že by mohol prísť o prácu (homosexualita bola v tom čase v Rusku prísne trestaná), sa radšej vrhol do víru fiktívneho manželstva.
Manželstvo trvalo len pár týždňov. Čo sa počas nich odohrávalo v domácnosti novomanželov pripomínalo horor. Čajkovského brat Modest označoval Antoninu za „šialenú ženu“ v reakcii na jej až príliš ľudové a v niektorých smeroch značne bizarné správanie. Z neskoršej korešpondencie je však zrejmé, že Antonina svojho manžela úprimne a vrúcne milovala. To isté však bohužiaľ necítil skladateľ – psychicky a fyzicky vyčerpaný Antoninu po asi siedmich týždňoch opustil. Ako neskôr poznamenal jeho brat Modest, tak Antonina nebola ženou, ktorá by mu dopriala voľnosť pre pokračovanie jeho homosexuálnych románikov.
Antonina prijala správu o konci manželstva prekvapujúco dobre. Keď jej brat Čajkovského s jedným z jeho kamarátov prišli oznámiť, že maestro už nemôže takto ďalej a musia sa rozísť, tak Antonina im s pokojným hlasom oznámila, že spraví všetko to, čo si jej (ako ho nazvala) „miláčik“ želá. Jej správanie bolo v tomto čase podivné, a dnes vieme, že Miliukova pravdepodobne trpela nejakou psychickou poruchou. Tá bola vyvolaná najskôr dysfunkčným rodinným prostredím, z ktorého Antonina pochádzala. Rovnaká choroba mohla aj za jej údajne vydieračský list i paranoidné správanie v neskorších rokoch, kedy sa domnievala, že za rozpadom ich manželstva bola rozsiahla konšpirácia
Napriek všetkému, čím si dvojica spolu „preskákala“, tak sa nikdy nerozviedli. Čajkovskij sa údajne bál, že by to mohlo na neho vrhnúť zlé svetlo. Sužovaný výčitkami viny za všetko čo spravil, do konca života Antoninu finančne podporoval. A to i napriek tomu, že ona štyri roky po rozvode počala nemanželské dieťa, ktoré mu dávalo zámienku pre oficiálne ukončenia ich manželstva. Neučinil tak.
Život Antoniny Miliukovej nebol šťastný. Vyrastala v málo idylickom rodinnom prostredí, vzala si za manžela homosexuála a jej tri nemanželské deti, ktoré porodila trom rozličným mužom po odlúčení s Čajkovským jej nakoniec odobrali. Štyri roky po smrti svojho milovaného muža sa jej stav natoľko zhoršil, že musela byť hospitalizovaná v ústave pre choromyseľných. V ňom žila dvadsať rokov, až do svojej smrti. Do konca svojho života milovala svojho manžela.
To, čo svojho času napísal Modest, brat Čajkovského, sa napokon neukázala byť pravda. Antonina bola pre Piotra tou najlepšou manželkou, dopriala mu totiž voľnosť pre jeho homosexuálny životný štýl.
Foto: Lastfm.com
