Profesorom v dvadsiatich štyroch rokoch

Autor: Boris Cíferský | 6.1.2014 o 15:40 | (upravené 6.1.2014 o 16:11) Karma článku: 5,34 | Prečítané:  1059x

Bol jeden z tých jesenných nevýrazných dní, kedy sa slnko nevedelo vôbec rozhodnúť, či vyjde alebo nie. Hľadel som na svetre v skrini a rozhodoval sa medzi červenou a modrou.

Ilustračný obrázokIlustračný obrázokhttp://blog.openstudy.com

Moju dilemu ukončilo sedem písmen v diári pripísaných k dnešnému dňu veľkým písmom, DIVADLO . Vytiahol som modrý teda oblek, pridal bielu košeľu s modro-bielou kravatou a vychystal sa do školy. Hoci žiletka na mňa prosebne hľadela a zrkadlo krivilo svoj úsmev, brada na tvári zostala. My umelci, alebo tí, ktorí sa na nich hráme, musíme byť fúzatí a bradatí. Aby sme aspoň v niečom boli podobní tým, o ktorých čítame v zaprášených knihách, o ktorých existencii takmer nikto iný nevie.

 

Napriek obvyklej panike som dorazil do školy ešte v predstihu. Vo výťahu som sa zrazil s vyučujúcim, ktorý si ma v obleku premeral podivujúc sa, že ja som v obleku a on nie. Keďže ma čas toľko netlačil ako nové topánky, usúdil som, že nebude na škodu pozrieť, čo je nové na nástenke na katedre. Namiesto toho, aby som od schodov zabočil naľavo, ako býva mojim obvyklým zvykom, sadol si na lavičku, zjedol poobedný croissant a skontroloval si e-mail, vybral som sa rovno do miest, ktorým sa bežný školský smrteľník veľkú časť roku vyhýba – do miest, kde sú kabinety, v ktorých pákrát do roka prebieha akt nanajvýš nepríjemný – skúškové.

 

Sebavedomou, no decentne pomalou chôdzou, snažiac sa nepotknúť o rozviazané šnúrky, som sa vybral smerom do týchto prebájnených miest, z ktorých občas počuť výkriky radosti i plač smútku. Vedľa jedného z kabinetov stál mladý muž, mohol mať tak o pár rokov a šedín na hlave menej a niečo zanietene čítal. „Pán profesor, viete mi pomôcť,“ neočakávane sa ma opýtal, keď som okolo neho prechádzal.

 

V hlave mi okamžite zasvietilo také to malé svetielko. Profesor? V dvadsiatichštyroch rokoch? Alebo som sa posunul v čase do svetlej a žiarivej budúcnosti? „Áno, prosím, ako?“ Ochota pomôcť bola silnejšia než opraviť jeho zjavnú chybu. „Viete mi povedať, kde je trieda číslo G361?“ Mladému mužovi som samozrejme odpovedal, podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Veď ako profesor, som to tu musel poznať už skrz-naskrz. Na záver nášho krátkeho rozhovoru odvetil už tradičné: „Ďakujem vám veľmi pekne.“ Mal som chuť odvetiť, v duchu svojej novej role niečo ako „nemáte za čo, pán kolega“, napokon som však pasáž s kolegom vypustil.

 

Vybral som sa skontrolovať nástenku, pozdravil sa so skutočným profesorom úctivým "dobrý deň" namiesto kamarátskeho a neúctivého "ahoj", vrátil som sa späť na študentskú lavičku a s úplne obyčajnými ľuďmi s rovnakým titulom a približne rovnakým vekom, som pojedal svoj poobedný croissant pred jednou z ďalších prednášok. Bradu som si na ďalšie ráno dal celú dole, aby ma nabudúce nazvali nanajvýš doktorom.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?