K úspechu Labutieho jazera dopomohla vzpurná primabalerína

Autor: Boris Cíferský | 24.3.2014 o 11:18 | Karma článku: 13,27 | Prečítané:  6527x

Veľkému množstvu veľkých hudobných diel z baletu či z opery sa na svetových premiérach nedostalo vlažného prijatia. Boris Godunov od Musorgského, Simon Boccanegra od Verdiho, ale aj Labutie jazero od Čajkovského sa stali úspešnými až po tom, čo boli prepracované. K tomu, že sa Čajkovského balet stal natoľko úspešným, dopomohla jedna drzá ruská primabalerína.

Anna SobeščanskáAnna Sobeščanskáwikipedia.org

Štvrtého marca 1877 sa v moskovskom národnom divadle uskutočnila svetová premiéra Labutieho jazera od Piotra Iľjiča Čajkovského (niečo viac o jeho súkromnom živote sa dočítate tu). Očakávania boli, pochopiteľne, veľké, prišla však studená sprcha.

 

Premiéra bola úplný prepadák. Kritici nazývali Čajkovského hudbu príliš „wagneriánskou", nepáčilo sa im ani to, že príbeh je nemecký a baletné čísla príliš komplikované. O choreografii českého baletného majstra Júliusa Reiseingera hovorili, že je „bez predstavivosti". Prítomným kritikom nebolo príliš po vôli ani druhotriedne obsadenie, kde namiesto pôvodne zamýšľaných sólistov zaskakovali iní.

 

 

 

Kým veľa z ich negatívnych postrehov bolo možno v niečom mylných, tak v jednom mali úplnú pravdu. Labutie jazero malo ďaleko od veľkého baletu, ktorým chcelo byť. Kostýmy a scéna pôsobili veľmi lacným a povrchným dojmom. A to natoľko, že si ruská primabalerína Anna Sobeščanská (ktorá sa mala pôvodne objaviť ako Odetta na premiére), po štvrtej repríze ihneď zbalila kufre a utiekla do Petrohradu s odkazom, že v takejto „lacnej" produkcii sa už neobjaví. O choreografii Reisingera navyše vyhlasovala, že ju len prekopíroval z iných baletov.

 

Primabalerína v Petrohrade navštívila francúzskeho tanečného majstra Mariusa Petipu a požiadala ho, aby vylepšil Reisingerovu choreografiu. Čajkovskij zúril, preklínal Sobeščanskú a ľutoval, že Labutie jazero napísal na „telo" práve jej. Vyhlasoval, že iba on má právo niečo na svojom diele meniť a nikto iný. Napokon však súhlasil pribrať Petipu do svojho tímu. O dlhých osemnásť rokov na to, po chabých 41 moskovských reprízach, bol, tentoraz, v Petrohrade, vzkriesený veľkolepý príbeh lásky Odetty a Siegfrieda. V porovnaní s tým, čo sa udialo v Moskve, predstavovala Petipova verzia nesmierny úspech. Žiadna "okopírovaná" choreografia, lacné kulisy, slabí tanečníci, ale po všetkých stránkach maximálne vycibrený balet.

 

Hoci o Sobešchanskej kolovali rôzne chýry, tak práve jej drzosť a neústupnosť v mnohom prispela k tomu, že Labutie jazero prežilo, na rozdiel od postavy Rotbartha v balete. Kto vie, aký by bol osud tohto veľkého diela, keby sa doň nevložil Petipa a ďalší. Pravdepodobne by zažilo pár desiatok repríz a potom by ho stiahli a skončilo by zabudnuté. Sám Čajkovskij sa však úspechu svojho baletu nedožil, zomrel dva roky pred uvedením v Petrohrade.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?