Odsúdení k životu a k smrti v oklahomskej pustatine

Autor: Boris Cíferský | 3.2.2014 o 19:30 | Karma článku: 12,10 | Prečítané:  4608x

Dve Oscarové nominácie (Meryl Streep, Julia Roberts), prvotriedne herecké obsadenie a jeden obyčajný príbeh ocenený mnohými cenami. A na konci výzva k tomu, aby sme si vážili život.

Meryl Streep a Abigail Breslin (Blízko od seba)Meryl Streep a Abigail Breslin (Blízko od seba)http://www.post-gazette.com

Je vždy úsmevné ísť do kina na film, v ktorom 90% replík poznáte už vopred naspamäť a v ktorom len čakáte na to, kým Ewan McGregor povie to očakávané „never say never" (nikdy nehovor nikdy) svojej žene Barbare. Blízko od seba (2013) vychádza z divadelnej hry Tracyho Lettsa, ktorá je v našich končinách známa pod názvom August: Stratení v Oklahome a aktuálne sa stále hráva na doskách Činohry Slovenského národného divadla. Nedávno som jeden blog špeciálne venoval otázkam slovenského prekladu scenára tejto divadelnej hry.

 

Tvrdiť však to, že kto pozná predlohu, pozná film, by bolo predčasné. Tracy Letts bol nútený trochu usekať „prsty" svojmu cenami ovenčenému dieťaťu, aby z bezmála 3-hodinovej divadelnej hry urobil 2-hodinový film. Urobil to však citlivo a, ako sa neskôr ukázalo, majstrovsky. Vzdal sa niekoľkých príbehových línii (vzťah Jean s Johnnou, vznikajúci románik Barbary s Deonom a ďalšie) a hlavný dôraz začal klásť na vzťah medzi Barbarou (Julia Roberts) a Violet (Meryl Streep), teda na vzťah medzi matkou a dcérou, ktoré majú k sebe blízko (príbuzenským vzťahom, povahou), no zároveň sú akoby od seba (povaha, minulosť a iné).

 

 

Až filmové spracovanie mi však dovolilo naplno preniknúť do geniálnosti diela samotného. Vidieť ho na javisku je katarzný zážitok, vidieť to ako film, je niečo iné. Je to ten ťažko definovateľný pocit, pri ktorom cítite, že v tom príbehu ste nejako zaangažovaný. Obrovskou výhodou filmu oproti divadlu je kamera. Tá pred vami ruší divadelnú dištanciu (javisko a hľadisko) a zároveň vám „určuje", na čo sa máte pozerať. Neunikne vám tak žiadny dôležitý pohľad, žiaden jemný, no signifikantný výraz tváre. Dovoľuje vám tak spoznať postavy ešte bližšie, ešte hlbšie a ešte dôkladnejšie. Ešte dôvernejšie. Ako keby ste boli na kare, voyeurmi sledujúcimi celý "ambrosionovský" pád.

 

Dej Blízko od seba nepatrí medzi tie, ktoré hýria veľkou originalitou, nebudeme si klamať. To, čo však z tohto príbehu robí niečo nadčasové, je jeho štruktúra. Každá jedna postava má svoj príbeh a prostredníctvom tohto svojho mikro-príbehu posúvajú celý dej. Ivinin románik s bratrancom tak v konečnom dôsledku slúži k precitnutiu Barbary a k poznaniu toho, prečo s ňou Bill žije oddelene. Z každej jednej postavy život priam srší, nie sú to len vedľajšie postavy, ktoré dej nikam neposúvajú a sú v istom zmysle len „nahrávačmi" pre hlavného hrdinu, každá jedna z postáv je špecificky prepletená s „prekliatou" rodinou Westonovcov. Dokonca aj niekto taký ako Steve Heidebrecht je ukazovateľom kvalít jednej z dcér, Karen.

 

 

Kľúčová otázka, ktorá sa pred nami v konečnom dôsledku otvára a na ktorú Letts hľadá odpoveď je tá, nakoľko sa líšime od svojich rodičov. Barbara totiž zisťuje, že je presne ako jej matka, Violet. Desí ju to, pretože vidí, aké následky to má. Bojí sa prítomnosti i budúcnosti, keďže takýto život je životom v sociálnej izolácii. Podobne ako Violet, ktorú za tie dlhé roky žiadna z dcér neprišla navštíviť, to isté hrozí aj jej. Nemôže si pomôcť, je ako jej matka. Uštipačná, sarkastická, cynická, chladne úprimná, citovo plochá, emočne labilná, cholerická ... bude taká aj ona?

 

A sme takí aj my? Sme obrazmi svojich rodičov? Alebo ich úplnými opakmi, ako Karen? Violet je ako jej matka, Barbara ako Violet, bude Jean ako Barbara? A čo my? Podobáme sa na svojich rodičov? „Dostávame" od nich ich zlé a dobré vlastnosti, alebo to všetko závisí na výchove? Čím ďalej si všímam viac, že som ako moja mama. Má to výhody i nevýhody, ako v živote vlastne všetko. Ale mám šťastie. Nežijem v tom veľkom, bohapustom, „nič", ako Westonovci. Nie som tou stratenou Eliotovskou generáciou žijúcou v Pustatine, bez možnosti sa z nej vymaniť. Skutočnou prehrou v živote človeka totiž nie je byť ako rodič, ale vedomie toho, že takto žijeme vo vyprahnutej pustatine, z ktorej niet návratu. V podobnej žijú aj postavy Lettsovho sveta. Každá jedna z nich je odsúdená k tomu, aby tu len prežívala a dožila. My máme možnosť žiť. Vážme si ju.

 

 

Foto: Fliksandbits.com, movies.yahoo.com


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?