Z čakárne u lekára

Autor: Boris Cíferský | 11.2.2014 o 10:16 | Karma článku: 6,99 | Prečítané:  1339x

Čakárne u lekára boli pre mňa odpradávna miestom, ktoré nebolo určené len na čakanie. V takých čakárňach to vyzeralo ako na veľkom nedelnom rodinnom obede. Chýbali síce stoly, ale stoličky nie.  

Ilustračná fotografiaIlustračná fotografiahttp://thisisphil.wordpress.com

Ľudia sa medzi sebou rozprávali, vymieňali si životné múdrosti, sem-tam sa zasmiali, no predovšetkým sa snažili zahnať možný stres z návštevy u lekára. Návšteva lekára je ako ta Schroedingerová mačka, v čakárni ste ešte zdraví a živí, ale keď vychádzate z ordinácie, môžete byť, ľudovo povedané, na umretie. Našťastie, to sa stáva len málokomu.

 

Väčšinou si od týchto čakárenských rodinných seansí držím odstup. Do diskusii sa totiž zapájajú väčšinou starší a ja, mladé ucho, so svojimi pár šedinami na vlasoch, nemám ešte toľko životých múdier, aby som ich mohol komukoľvek rozdávať. Väčšinou len tak introvertne postávam bokom a počúvam tie životné príbehy, ktoré by nevymyslel ani ten najlepší scenárista. Sú to príbehy obyčajné, no cez to všetko majú svoje nespochybniteľné čaro.

 

Ako som tak dnes takto stál opretý o stenu a nostalgicky si v mysli premietal „filmy" o krásnych časoch minulých, započúval som sa do rozhovoru, ktorý sa práve v čakárni rozbehol. Istá pani, čerstvá 90-tnička, ktorá vyzerala ako Henry Fonda (to je kompliment, milé dámy!) rozprávala o svojom neľahkom životnom údele. Ako žije sama, dcéru má až v Banskej Bystrici a nemá vlastne teda nikoho blízkeho. Iná pani jej navrhla, nech sa presťahuje do domova dôchodcov, kde sa o ňu postarajú, ale to ona rezolútne odmietla. Domov je predsa domov.

 

Museli by ste tam byť, aby ste to videli, ale tá čiperná pani ma úprimne fascinovala. Asi to bola tá jej veľká vnútorná energia, s ktorou bojovali proti tomu najväčšiemu nepriateľovi, veku. Napriek tomu, že mala toľko rokov, koľko mala a pohybovala sa na paličke, trápili ju zdravotné problémy, stále sa o seba vedela postarať a stále nechcela rezignovať a nechať, aby sa o ňu starali druhí. Bránila svoj domov, svoj malý útulný bytíček kdesi na bratislavskej periférii.

 

Kto ma pozná bližšie tak vie, že nebývam sentimentálny, ale ten dnešný deň vo mne niečo zanechal. Možno pocit, že je treba bojovať za to, čo chceme. Nevzdávať sa. Vážiť si svoj domov, ktorý na nás dýcha spomienkami a prehovára k nám prostredníctvom rôznych maličkostí. Existencionalisti verili, že sa rodíme, aby sme raz zomreli. Ja verím, že sa rodíme, aby sme prežili tých pekných pár chvíľ na tomto svete a potom sa vybrali na ten ďalší. A čo na tom, že sociálne konvencie nás posielajú neraz do rôznych domovov sociálnych služieb a na podobné miesta. Myslím si, že musíme robiť vždy tak, aby sme boli sami šťastní. Veď aj cynik by povedal, že žijeme predsa len raz ... tak prečo potom o ten svoj domov nezabojovať?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?