O atmosfére na premiére Pucciniho Toscy v roku 1900

Autor: Boris Cíferský | 13.3.2014 o 9:41 | Karma článku: 5,77 | Prečítané:  364x

Dej príbehu opery Tosca Giaccoma Pucciniho sa odohrával v strachu a v neustálej hrozbe smrti. Podobná bola i premiéra jeho opery. Plná strachu, obáv, neistoty.  

Ilustračný obrázokIlustračný obrázokhttp://www.teladoiofirenze.it

O pár dní, 17. marca, uplynie 114 rokov od toho, kým bola Pucciniho Tosca, odpremiérovaná, v milánskej La Scale. Táto premiéra, hoci nebola tou úplne prvou, a nebude ani predmetom dnešného príspevku, bola pre Pucciniho zvlášť výnimočnou, keďže v nej mohol „uplatniť" za dirigentským pultom svojho milovaného Artura Toscaniniho. Práve ten, k Pucciniho veľkej neradosti, nemohol byť k dispozícii pre oficiálnu premiéru, ktorá sa uskutočnila začiatkom januára v Teatro Costanzi, rímskom opernom dome, ktorý stojí dodnes.

 

Premiéru sprevádzala podobná atmosféra, akou vynikalo Pucciniho dielo - bola plná strachu, obáv i neistoty. Nie ani tak zo samotných kvalít diela, ale z toho, či sa všetci dožijú konca. Doslova. Politicky i sociálne rozdrobené Taliansko v tom čase čelilo občianskym nepokojom a skupina anarchistov sa vyhrážala, že vyhodí Teatro Costanzi do vzduchu. Vinu za to, nepriamo a nechcene, niesol aj samotný Puccini, ktorý v tomto nepokojnom období uviedol politickú operu, ktorá bola v očiach niektorých radikálne zmýšľajúcich vnímaná ako podvratná, pretože predstavovala skorumpovaného úradníka (Scarpiu), ktorý bol loajálny ku kráľovi.

 

(Scéna z konca prvého dejstva v Metropolitan Opera v roku 1914)

 

Hrozba bombového útoku bola, podľa všetkého, veľká. Premiéra sa mala pôvodne konať už 13. januára, napokon ju však presunuli o deň neskôr. Z rímskeho operného domu sa stala nedobytná pevnosť. Nečudo, na premiéru Pucciniho opery, sa zišli významní predstavitelia kultúrneho, no predovšetkým politického života počínajúc rímskymi politikmi, kráľovnou, talianskym premiérom i členmi vlády. Nechýbali ani renomovaní kritici, ktorí sa nevedeli dočkať, ako to Puccinimu „spočítajú". Každý divák musel prejsť dôkladnou prehliadkou, než sa mohol usadiť na svoje miesto v hľadisku.

 

15 minút pred začiatkom prišiel za nervóznym Puccinim šéf polície, ktorý mu povedal, že sa k nemu dostali informácie o chystanom atentáte. Táto informácia rozhodne nepotešila dirigenta Leopolda Mugnoneho (ktorý bol vybraný ako náhrada za Toscaniniho), ktorý pár rokov predtým zažil atentát pri dirigovaní inej opery, ktorý vtedy stál život niekoľkých ľudí. Mugnonemu sa nič nestalo, no udalosť ho poznačila. Napriek tomu, ako Puccini, tak i Mugnone, trvali na tom, že premiéra dnes musí byť.

 

(... a Tosca dnes, v roku 2014)

 

Všadeprítomná nervozita sa podpísala i na samotnom začiatku. Sotva začali sólisti spievať, v hľadisku sa ozýval šepot a krik. Nikto nevedel, čo sa deje, každý sa však bál. Šepot neustával. Puccini dal pokyn k stiahnutiu opony. Diváci sa otáčali, zisťovali, čo sa to vlastne deje, nervózny Mugnonemu sa vybavovali obrazy z minulosti. Ukázalo sa, že za šepotom stáli nervózni diváci, ktorí „trestali" iných divákov za ich nedochvíľnosť. Tú však koniec-koncov spôsobili policajné zložky, ktorých prehliadky zabrali veľa času.

 

Mugnone na situáciu zareagoval presne podľa dohody, ktorú mal s policajnými zložkami. Začal hrať národnú hymnu a neprestal, až dokým sa publikum neupokojilo a diváci si opäť neposadali na svoje miesta. Opona sa opäť dvihla a kostolník opäť vstúpil na scénu. Do konca už k podobnému prerušeniu nedošlo. Napriek tomu, že z dnešného pohľadu nepredstavovala premiéra tak veľký triumfálny úspech, dobové záznamy ukazujú úplne inú divácku „mentalitu", než akú ju poznáme napríklad dnes. Te Deum v závere prvého dejstva sa muselo pre neutíchajúce ovácie celé opakovať, Toscina „hlavná" ária Vissi d´arte musela byť v druhom dejstve tiež zopakovaná, rovnako ako aj E lucevan le stelle či veľký ľúbostný duel v závere. Diváci tlieskali sólistom o dušu, kritici si už chystali úvodníky o Pucciniho sadizme. Pucciniho počas premiéry vyvolali na scénu celkovo 22-krát.

 

 

Tosca mala svoju zvláštnu dohru. Pár mesiacov po premiére bol pri atentáte zabitý kráľ Umberto. Nebolo to však prvýkrát, čo dostala Tosca takú reálnu politickú príchuť. Keď v roku 1957 ju inscenovali v Taliansku (viac než 30 rokov po Pucciniho smrti), tak ju časovo nezasadili do roku 1800 a do obdobia Napoleona, ale do obdobia Druhej svetovej vojny a Talianska za čias Mussoliniho. Fiktívna Tosca sa tak previazala so skutočnými politicko-historickými súvislosťami a získala oveľa viac na svojej mrazivosti. Ale asi každý národ mal či má svojho úlisného Scarpiu a hrdinského Caravadossiho.

 

Nedávno som počul, že, „každé obdobie má svojho Čechova." A každé obdobie má aj svojho Pucciniho a svoju Toscu a svojho Scarpiu. Sadistického, úplatného a našťastie, aj potrestaného.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?