Zo života ochotníka

Autor: Boris Cíferský | 17.3.2014 o 8:42 | Karma článku: 9,34 | Prečítané:  451x

Pred nejakým časom som počul jeden smutno-pekný životný príbeh jedného obyčajného ochotníka. Rád by som sa s ním s Vami podelil.

Ilustračná fotografiaIlustračná fotografiahttp://blogs.swa-jkt.com

Poznámka: Tento príbeh rozprávam sprostredkovane v prvej osobe, niektoré súvislosti boli zmenené. Môj komentár uvádzam v kurzíve.

 

Ľudia chodia do divadla z rôznych príčin. Na komédiu, aby sa zabavili, na tragédiu, aby sa očistili, chodia sem zabudnúť i prežiť niečo nové. Divadlo je priestor, v ktorom sedia bok po boku ľudia s viackrát fascinujúcimi životnými príbehmi. Snáď to nebude znieť neúctivo, ale tieto príbehy sú veľakrát minimálne tak zaujímavé, ako tie, ktoré sa odohrávajú na javisku. Nie nadarmo sa hovorí, že „život píše príbehy". Príbehy, ktoré nevymyslí ani ten najlepší autor a ak aj áno, budú trpieť na vierohodnosť.

 

Naše malé dedinské divadlo má dlhú tradíciu. Nikdy sme neboli žiadni profesionáli, skôr ochotníci, ale bavilo nás hrať. Radi sme pozorovali tváre naokolo a videli na nich úsmev. Hrali sme bez ohľadu na to, či bola zima či teplo, smiech nás vždy vedel zahriať. Neviem prečo, ale divadlo ma vždy tiahlo. Odmalička. Moja mama ma brávala na rôzne predstavenia odkedy som vedel chodiť. Veľakrát som im ani nerozumel, ale páčilo sa mi, ako sa herci prezliekali do rôznych masiek, tancovali, spievali a rozprávali a ľudia sa im smiali. Až neskôr som porozumel, že pre mnohých z tých ľudí to bol akýsi únik od reality, ktorá veľakrát nebola priaznivá. Na tú krátku chvíľu zabudli na to, čo sa dialo v ich životoch a nazreli do toho nášho. Nebolo to ako dnes, keď hercov nikto nepozná a akoby žili v inom svete. Babky za nami chodievali domov a pýtali sa nás, že kedy budeme zas hrať. Raz sme sa tak zobrali a neplánovane sme zahrali jednu komédiu, tuším od Shakespeara. Prišla polovica dediny.

 

Asi ste si všimli, že píšem, že sme „hrali". Áno, od diváka som sa stal divadelníkom. Jedným z tých, ktorý rozosielal radosť. Nehrali sme len komédie, ale aj tragédie a veľakrát sa tá tragédia z javiska preniesla až do hľadiska. Vojna všetko zmenila. Ale ako raz povedala Ružena Nasková, česká herečka, i my sme hrali, aby sme obyčajným ľuďom dodali trochu nádeje a optimizmu. V tej dobe se hrali predovšetkým komédie a napriek tomu, že sme nevedeli, čo bude zajtra, strach nás obchádzal a smiali sme sa. A ak ak sme aj plakali, tak iba od smiechu. Boli to ťažké časy, to by povedal asi každý, ale prežili sme.

 

Po vojne sa k nám presťahovala jedna rodina z juhu. Žili utiahnuto a ani nechodili na naše predstavenia. S nikým sa príliš nestretávali. Slušne pozdravili, keď niekoho stretli, ale to bolo tak všetko. Jedného dňa prišla na naše predstavenie jedna z troch dcér, ktoré mali. Bola jednoducho oblečená, sadla si takmer úplne dozadu. Spočiatku som jej nevenoval pozornosť a ako tradične sa sústredil predovšetkým na predstavenie. Hrali sme vtedy jednu frašku, v ktorej som hral kráľa. Na konci prvého dejstva som si, v rámci toho, ako mala moja postava konať, unavene sadol na improvizovaný trón a s unavenou grimasou (ktorá paradoxne všetkých rozosmiala) hľadel do hľadiska.

 

Moje oči sa zastavili na tom drobnom dievčati tam vzadu. Smiala sa. Pamätám si ten smiech dodnes, pretože som ju nevidel sa dovtedy nikdy sa smiať. Hľadel som na ňu a usmieval sa. Ona sa usmiala na mňa. A tak začala romanca. O tri roky na to sme sa vzali a o rok na to sa nám narodil prvý syn. Nikdy som to so ženami príliš nevedel, ona bola vlastne moja prvá, ale vždy, keď som jej hovoril, že aké som mal šťastie, tak mi len s úsmevom odvetila, že „šťastie k životu patrí." Priatelia, divadelníci, radi rozprávali historku o našom zoznámení, kedy som za ňou prišiel v kostýme šaša a celý náš rozhovor prekoktal. Hovorili, že ak by som hral tak, ako „balil" dievča, tak by som nemohol byť nikdy hercom, hoci ochotníckym. Áno, aj herci kokcú. So ženou sme mali napokon ešte dvoch synov. Jeden sa stal právnikom, druhý učiteľom a tretí, posledný, zomrel, keď bol ešte malý. Napriek všetkému sme si vždy našli čas na divadlo a to sa pre nás stalo doskami, ktoré znamenali celý svet.

 

Manželia sa po dlhých rokoch presťahovali z rodnej dediny do jedného veľkého okresného mesta. Ich spoločná láska k divadlu ich priviedla až do profesionálneho divadla, ktoré desaťročia ako diváci navštevovali. V jeden sobotný večer zašli spoločne s jedným zo synov na Goldoniho komédiu. Veľmi sa im páčila. Šmýkalo sa a tak ich radšej syn odviezol domov autom. Keď si manželia líhali tú noc do postele, aby dopriali organizmu spánok, žena sa opýtala svojho muža, čo ich čaká nabudúce. On jej odpovedal, že jedna hra od . Čechova. „Toho mám rada, už sa teším." Čechova sa nedočkala. Tú noc zomrela.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?