Každý z nás občas zavíta do toho svojho Grandhotelu Budapešť

Autor: Boris Cíferský | 22.3.2014 o 17:57 | (upravené 22.3.2014 o 18:03) Karma článku: 10,51 | Prečítané:  3714x

Wes Anderson je späť. Grandhotel Budapešť, ktorý sám režisér označil za plagiát, sa na prvý pohľad v ničom zásadnom nevymyká jeho starším filmom. Pri bližšom pohľade však pár rozdielov odhalíte.

Z filmu Grandhotel BudapešťZ filmu Grandhotel Budapešťwww.guardian.com

Poznámka na úvod: Domnievam sa, že by si Grandhotel Budapešť zaslúžil oveľa dlhšiu štúdiu, keďže však nechcem čitateľa odradiť, obmedzím sa len na načrtnutie zopár kľúčových motívov.

 

Filmy texaského režiséra Wesa Andersona sú priam dokonale ambivalentné. Jedna časť ich bude milovať pre ich unikátnosť a akúsi hravosť, druhá polovica zatracovať kvôli ich manieristickým tendenciám a gýčovosti. Oba tábory majú svoju pravdu. Filmy Wesa Andersona sú totiž, takmer jedinečné. Presne ako ten Grandhotel Budapešť. Je len jeden.

 

Na úvod treba poznamenať, že Grandhotel Budapešť netreba rozhodne vnímať doslovne a hľadať ho prstom na mape, je len metaforou. Je to miesto ako Čechovov Višňový sad či Šulíkova záhrada, miesto magické, „živé", plné spomienok. Práve slovo „spomienka" je jedným z ústredných, či tým úplne najústrednejším pojmom nového Andersonovho filmu. V ňom divák voľne pláva alternatívnou históriou a na základe spomienok dnes už starého muža spätne konštruuje jedno, priam mýtické miesto. Andersonov film narába s pojmom história veľmi voľne a inak, než tomu bolo napríklad v Tarantinových Nehanebných bastardoch. Jednotlivé udalosti sú naviazané na najkonkrétnejšie historické udalosti (druhá svetová vojna), no na druhú stranu, nemá to tak pevné „obrysy" vo forme (napríklad) symbolov, ako tomu bolo v Bastardoch. Koniec koncov, ono previazanie s históriou je i tak iba druhoradé, na prvom mieste je symbolika samotného miesta, hotelu. Ale k tomu sa dostanem ešte ďalej.

 

 

Ak uvažujeme o samotnom charaktere spomienky, tak tu využíva Anderson pri rozprávaní príbehu menšieho triku. Kritici mu vyčítajú, že jeho nový film je rozprávačsky prázdny. Že je, obrazne povedané, Atlas mrakov bez tých mrakov. Áno, na jednu stranu je tomu skutočne tak. Wes Anderson, ako aj veľakrát predtým, narába s naráciou veľmi voľne. Veľakrát je samotné rozprávanie chaotické, nesúrodé, narúšané častými strihmi či striedaním rôznych čiastkových motívov. No na druhú stranu, je potrebné si uvedomiť, nie sú takéto aj spomienky? Častokrát chaotické, nesúrodé a „zostrihané" na to najdôležitejšie? Preto aj nie úplne najlepšie fungujúca ľúbostná linia, nie je len nič iným, než vyblednutou spomienkou, ktorej skutočná hĺbka sa ukrýva kdesi tam vo vnútri starého muža, ktorému zostávajú už len tie spomienky.

 

Grandhotel Budapešť však opäť nie je nijako prehnane vážnym filmom a Anderson opätovne osciluje okolo svojej atypickej rozprávky, v ktorej nikdy nič nepovie naplno. Zároveň však, oveľa viac než v jeho raných filmoch, dochádza výraznejšie k miešaniu komického a vážneho. Dobrým príkladom je postava Joplinga, ktorú bravúrne stvárnil Willem Dafoe. Na jednu stranu to pre mnohých (vzhľadom na to, ako je vykreslený) bude komická postava, no práve ten historický podtext, hoci fikčný, mu pridáva na vážnosti. V menej rozprávkovom filme, u inak esteticky založeného režiséra, by bol Dafoe psychopatický nájomný vrah. Tu je to "iba" záporný hrdina v magickom a trochu temnejšom rozprávkovom svete.

 

 

Ak sa trochu vrátim späť, tak musím na tomto mieste konštatovať, že samotná metafora budapešťianskeho hotela sídliaceho kdesi-tamsi, zachádza ďaleko za hranice andersonovského fikčného sveta. Grandhotel Budapešť totiž stojí na semafore dejín. Tých skutočných. Skrz viacero časových línii oddeľuje staré časy (pred vojnou) od tých novších (po vojne) a najnovších (príbehová súčasnosť). V každom z týchto časových úsekov je Grandhotel iný. Kedysi elita, dnes schátranina. Kedysi miesto, kde sa schádzala elita, dnes zadĺžený a stratový biznis. Pre tých pár ľudí, ktorí ešte do neho zavítajú, je plný spomienok na staré časy. Na milovaných ľudí, otcov, deti. Spomienok, kedy panovala iná morálka, iné zákony, platili iné pravidlá, žilo sa inak. Ako tie naše talizmany, ktoré nosíme ako spomienku na niekoho, kto zanechal v našom živote určitú stopu.

 

Zo samotného charakteru spomienok vyplýva i formálny rys Andersonovej práce. „Staré" časy sú oveľa lepšie nasvietené, žiarivé, priam až megalomanské (niečo ako tie Gatsbyovské oslavy), tie „nové" majú príchuť akejsi ošarpanosti, zaprášenosti. Čím sa práve uzatvára celý ten veľkolepý príbeh nazývaný alternatívna história, v ktorom na začiatku bol Grandhotel Budapešť a na konci len spomienka na staré časy. Spomienkou, ktorú prepája malé dievčatko čítajúce jedného autora na jednej strane a istý pán Gustave na strane druhej.

 

 

Andersonovi by sa dalo toho isto vyčítať veľa. Ale jeho skutočný úspech či neúspech nie je závislý ani tak na tom, aký príbeh „vytvorí", ale na tom, či divák prijme či neprijme jeho unikátnu filmovú estetiku. Tá, hoci nie je úplne originálna (v mnohom kopíruje podľa mňa Allena), je stále nesmierne zaujímavá a predstavuje niečo „iné" než na čo sme zvyknutí. Jeho rukopis je rukopisom manieristu, obrazového „hračkára", experimentátora, zároveň však rukopisom muža, ktorý dokáže i ten najbláznivejší príbeh vyrozprávať spôsobom, v ktorom si na samotnom konci uvedomíte, že k tým postavám máte vlastne úplne blízko. Každý z nás má totiž ten svoj Grandhotel Budapešť. Miesto spomienok, v ktorom sa zastavil čas. A ktoré časom úplne vybledne z mapy sveta.

 

 

Foto v článku: flavorwire.com, hypebeast.com, highsnobiety.com


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?