Florence Fosterová Jenkinsová: Najhoršia operná speváčka v dejinách

Autor: Boris Cíferský | 28.3.2014 o 10:59 | Karma článku: 13,88 | Prečítané:  7663x

Hovorí sa, že úspešný spevák potrebuje mať talent, charizmu a dobrý hlas. Florence Foster Jenkinsová nemala ani jedno, no predsa si dokázala získať srdce nejedného.

Florence Fosterová JenkinsováFlorence Fosterová Jenkinsováhttp://www.virginmedia.com

Píše sa 25. október 1944. Carnegie Hall. Dlho-očakávaný koncert Florence Foster Jenkinsovej. Lístky sa vypredajú za necelé dve hodiny. Ľudia prichádza odvšadiaľ a tlačia sa jeden na druhého. Jenkinsová prichádza na scénu oblečená v jednom zo svojich extravagantných kostýmov, ktoré si sama ušila.

 

Je rovnako netradičný, ako jej hlas. Hodí ruže do hľadiska, jej asistenti idú po ne, vrátia sa, dajú jej ich do ruky a ona ich tam znova hodí. Publikum aplauduje. Florence začína spievať ...

 

Florence Foster Jenkinsová sa narodila 19. mája 1868. Už od detstva milovala hudbu a dostávala lekcie v hre na klavír. Chcela svoj spevácky talent rozvíjať ďalej, no rodičia boli proti, kvôli jej "hlasovým kvalitám". Florence to ťažko niesla a už v sedemnástich rokoch sa odsťahovala od rodičov, vydala sa za o 16 rokov staršieho muža, psychiatra, a rozhodla sa dať na dráhu opernej speváčky. Manželstvo vydržalo sedemnásť rokov a nevzišli z neho žiadne deti. Po rozvode, odstrihnutá od financií manžela i rodiny, začala sa živiť tým, že dávala lekcie na piano. V roku 1909 zomrel jej otec a ona zdedila časť z veľkého bohatstva. Získala tým možnosť splniť si svoj sen - stať sa opernou speváčkou.

 

Napriek tomu, že mala svoj sen, tak sa rozhodla všetky darovať. Každý rok usporiadala veľký recitál v hoteli Ritz-Carlton a všetky výnosy z neho posielala na charitu."



 

Snažila sa zdokonalovať v speve. Napriek tomu, že nebola schopná niesť melódiu, nepoznala rytmus a vo výškach sa nevedela „pohybovať", nevzdávala sa svojho sna. V roku 1912 vystupovala na výročnom recitáli vo foyeri hotela Ritz-Carlton v New Yorku. Po smrti matky (1928), získala úplnú kontrolu nad bohatstvom rodiny a to jej otvorilo koncertné haly po celom svete. Doslova. Koncertovala v Newporte, Washingtone, New Yorku i v ďalších amerických mestách. Stala sa zakladateľkou Verdiho klubu.

 

Nikomu pred ňou či po nej sa nepodarilo tak úplne sa oslobodiť od púť hudobných nôt, ako Florence," napísal o nej jeden kritik.

 

Jej absolútna „sloboda" jej dovolila svojsky interpretovať tie najslávnejšie operné árie. Medzi jej obľúbených autorov sa zaraďoval Mozart, Verdi, Strauss či Brahms. Svoj repertoár doplnila aj o vlastné skladby, napríklad španielsku pieseň „Clavelitos", v ktorej sa spieva o karafiátoch, ktoré potom ona sama hodila do hľadiska. Pri tejto skladbe sa preobliekla do sukne. Pokiaľ divákov nerozosmieval jej špecifický hlasový prejav, tak sa smiali na kostýmoch. Tie si šila sama a tým najznámejším z nich bol „cukríkový" kostým s obrovskými zlatými krídlami, v ktorom sa ona sama cítila ako „Anjel inšpirácie".

 

 

Prečo sa mi smejú," opýtala sa raz Florence Cosma. Ten jej odvetil, že je to preto, že sú ľudia toľko zahltení emóciami.

 

Francis nikdy nepochybovala o svojom dokonalom hlase. Keď v roku 1943 havarovala v taxíku, povedala zástupcovi riaditeľa Metropolitnej opery, že po nehode cíti že by mohla vyspievať „vysoké F ešte lepšie než predtým" a z vďaky poslala taxikárovi krabicu havanských cigár. Kritiku od iných od „skutočných" sopranistiek vnímala ako profesionálnu žiarlivosť.

 

Ľudia môžu povedať, že neviem spievať. Ale nikto nemôže povedať, že som nespievala," znie jeden z jej najslávnejších citátov.

 

Obdivovali ju nielen diváci, ale aj niektorí profesionálni speváci. Cole Porter nikdy nevymeškal žiadny z jej koncertov a dokonca pre ňu zložil pieseň. Medzi rokmi 1930 a 1940 vydala na svoje náklady sedem platní, ktoré sa stali obrovským hitom. V roku 1944, 25. októbra, odohrala svoj životný koncert v Carnegie Hall. Dodnes je tento koncert považovaný za ten, v ktorom sa lístky naň predali najrýchlejšie v histórii a to za necelé dve hodiny. Bolo beznádejne vypredané. Dvetisíc divákov sa do Carnegie Hall ani nedostalo. Špekulanti s úspechom predávali za $20 lístky, čím 10-násobne zarobili oproti počiatočnej investícii. O koncerte sa písalo široko-ďaleko a referovali o tom všetky veľké noviny. Presne jeden mesiac a jeden deň po svojom strhujúcom koncerte, Jekinsová zomrela na infarkt. Zomrela s vedomím, že je tou najlepšou opernou sopranistkou všetkých čias.

 

 

Jenkinsová sa po smrti stala vďačným námetom pre viacerých dramatikov. Brit Stephen Temperley v roku 2004 uviedol hru s názvom Souvenir, ktorá sa stala veľmi populárnou na Broadwayi. Peter Quilter sa životom Florence inšpiroval v hre Je úžasná, ktorú aktuálne uvádza na svojich doskách aj Slovenské národné divadlo. Obe hry sú si veľmi podobné, Temperleyova hra však dáva oveľa viac do popredia postavu Cosma, ako človeka finančne závislého, no zároveň i úprimne fascinovaného samotnou Foster.

 

Životný príbeh Florence Foster Jenkinsovej je príbehom ženy, ktorá, na jednu stranu nevedela spievať, no na druhú stranu celý život šla za svojim snom. Ako Peter Quilter vo svojej hre hovorí, „vo svojich ušiach počula celkom iný hlas". Čistý, melodický, krásny. Len, k jej nesmiernej smole, ho nepočul nikto iný. Napriek tomu sa stala oveľa známejšou a úspešnejšou než mnohé iné veľké speváčky pred ňou i po nej.

 

Zdroj, obrázky a foto: Pipeline.de, carnegiehall.org, anb.org

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Žitňanská: Dnes sa spochybňuje liberálna demokracia, populizmus je na vzostupe

Ani ľudia s hypotékou nemusia prísť o bývanie, ale po osobnom bankrote musia úver dosplácať.

KOŠICE KORZÁR

Nervozita v Košiciach rastie: Raši prosí o pokojné rokovanie

Primátorovi sa nepáčia výzvy aktivistov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?