Rakúska stopa v bratislavskom hľadisku

Autor: Boris Cíferský | 4.4.2014 o 11:29 | Karma článku: 13,48 | Prečítané:  7287x

Tri štvrtiny divákov z nemecky hovoriacich krajín a zvyšok Slováci. Aj taká je realita v hľadisku na opere v Bratislave.

Netopier - zľava M. Dvorský, J. Galla, P. MarcinNetopier - zľava M. Dvorský, J. Galla, P. MarcinAlena Klenková, snd.sk

Je to niekedy trochu zvláštny pohľad, keď na operné predstavenie príde 3-krát viac divákov z nemecky hovoriacich krajín (predovšetkým Rakúsko) než slovenských. Stalo sa mi to už neraz. Divácky vďačným titulom v repertoári našej hlavnej opernej scény v Bratislave je predovšetkým Netopier od Johanna Straussa.

 

Napriek tomu, že sa pravidelne objavuje aj na viedenských operných javiskách, tak pomaly nie je repríza, v ktorej by ste na parkovisku pred divadlom nevideli viacero autobusov s rakúskou poznávacou značkou. Bratislavský Netopier tiahne - z posledných asi piatich predstavení až v troch doplnili, inak poloprázdne, hľadisko diváci zo zahraničia. V prípadoch, keď tomu tak nebolo, tak sála zívala prázdnotou a do hľadiska prišli nanajvýš tí najväčší milovníci, alebo mladí študenti stredných škôl, pre ktorých meno Johann Strauss nemalo ten náboj, ako pre iných. Pre, ako ich rád označujem, „Viedenčanov" (čo zahrňuje všetkých nemecky hovoriacich divákov) je bratislavský Netopier príjemným oživením. Lístky, v porovnaní s cenami v predných viedenských operných domoch, sú, v niektorých prípadoch, niekoľko-násobne nižšie a naša scéna sa navyše vyhýba príliš moderným prevedeniam (napríklad v tom zmysle, že sólisti sa nepohybujú v doslova batmanských maskách), čo je určite po vôli pre oko-ľahodiacich klasikov odmietajúcich podobné úpravy.

 

 

Rakúsky divák je, v porovnaní s divákom slovenským, oveľa viac vďačnejší a kritickejší. Vďačnejší v tom zmysle, že tam, kde by slovenský divák po určitej árii či duete zostal ticho (ako sa mi to stalo napríklad v Jenisovom Credo in un dio crude!, čo je „hlavná" Jagova ária v Otellovi), tak tam, rakúsky divák, slušne zatlieska. Niekedy je to potlesk natoľko neočakávaný, že ani orchester neprestane hrať. Niekedy je ten potlesk, naopak, natoľko dlhý, že až dirigent ho musí uťať. Dokazuje to to, že je to vďačný divák, ktorý dokáže oceniť prácu našich sólistov a vytvoriť počas operného predstavenia tú správnu atmosféru. Píšem to predovšetkým preto, že nie je nič horšie, než keď v hľadisku nie je poriadne nikto, kto by zatlieskal a i dobre zvládnutú ťažkú áriu nevie nikto doceniť. Napomáha to i sólistom sa cítiť lepšie a viac sa odviazať, čo je pri Netopierovi, oveľa viac ako inde, možné a dovolené. Kto bol na poslednom Netopierovi mi dá za pravdu, že hlavne neočakávaná improvizácia Eistensteina (M. Dvorský) a Franka (J. Galla) v druhom dejstve, bola práve prejavom tej príjemnej diváckej atmosféry.

 

Zároveň je rakúsky divák i pomerne kritický. Termín „kritický" má v našich i v cudzo-jazyčných krajinách iný význam. Úspech toho nášho predstavenia býva často definovaný tým, koľko ľudí vstane pri záverečnej „klaňačke" a tlieska v stoji. Za tú dobu, čo chodím pravidelne na Netopiera, sa ani raz nestalo, že by „Viedenčania" vstali a tlieskali. Nemajú podobné návyky. Nie je to špecifikum len Straussovej operety, ale aj iných diel, napríklad Rigoletta. Nie je to o tom, že by sa im dané predstavenie nepáčilo, ale o tom, že podobné prejavy sú im cudzie. Stávajú sa však aj prípady (napríklad pri Bohéme), kde sa dajú strhnúť davom. Ale za to môže asi aj tzv. „Konwitschny-efekt".

 

 

Je možno smutnou pravdou, že bez rakúskych divákov by operné hľadisko v SND zívalo prázdnotou. Takmer vypredaný Netopier vo štvrtok, minulý týždeň, je toho dôkazom. Je to však v istom zmysle aj záväzok, udržať si týchto divákov, ktorí, po ekonomickej stránke, predstavujú výrazný prvok v hospodárení opernej scény. Zároveň tento fakt prezrádza istý hlbší problém. Opera SND nevie pritiahnuť ľudí do hľadiska. Príčiny tohto nehľadajme len na strane operného domu (hoci zníženie cien lístkov, zľavy pre študentov a mladých by určite napomohli k väčšej účasti), ale aj samotných „dospelákov", ktorí nevedú mladých k divadlu. Koniec-koncov však, ani repertoár našej prvej opernej scény, nie je príliš naklonený novým divákom. Keď sa ma niekto pýta, na čo ísť do Opery SND, hovorím mu, Netopier alebo Turandot. Posielať ich na niečo tak komplikované ako Otella či Lohengrina, je kontraproduktívne. Prvý dotyk s operou musí byť príjemný, jemný, nežný, čo práve Turandot a Netopier, aspoň podľa môjho názoru, poskytujú. Len, keď, ten Netopier vôbec netiahne, tak kde je problém? V tom, že nikto nevie, že Netopier takýto je. Radšej sa siahne po problematickom Nabuccovi, či známej La Traviate. Práve po operách, ktoré, po hudobne stránke, dokáže plne doceniť len ten najväčší fajnšmeker.

 

Foto: Alena Klenková (2011) pre SND, theatrethougts.com

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?