Ako sme kupovali zebričky

Autor: Boris Cíferský | 23.4.2014 o 16:20 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  840x

... alebo jeden úplne obyčajný, a rozhodne nie odborne poňatý, príbeh o tom, ako k nám do bytu pribudli dva rozkošné operence.  

ZebričkaZebričkaJaroslav Dvorský

Pred pár dňami odišiel na večný odpočinok náš roztomilý zebričiak Kiko. Mali sme ho deväť rokov, prežil som mnou celú strednú školu a časť vysokej. Dokonca aj mama, ktorá k nemu až tak neinklinovala, tak musela priznať, že bez toho ich štebotu, je to tu vážne nejako pustejšie. Zebričiak bol veľmi chápavý tvor - vždy vedel vypočuť, zašvitoriť si so mnou, zaregoval na každé moje písknutie, skrátka ideálny spoločník pre človeka. Nehovoriac, ako to dokázal obmäkčiť srdce nejednej slečny. A vlastne aj takého cynika, ako som ja.

 

Neuplynul ani týždeň od neočakávaného odchodu nášho domáceho operenca, už sme začali rozmýšľať, čo ďalej. Prázdna klietka sa v byte dobre nevynímala a tak sme sa po zrelej úvahe rozhodli zaobstarať si nových drobcov. Či drobca? Zvažovali sme medzi andulkou, kanárikom, párikom zebričiek a agapornisom. Mne sa najviac pozdával posledne menovaný fešák, no keď som počul jeho ostrý hlások, diskvalifikoval sa sám. Napokon teda vyhrali zebričky.

 

Každý, kto sa snažil hľadať na internete niečo o operencoch, určite, ako ja, natrafil na množstvo „zaručených" informácii. Že je blbosť ich kupovať v nejakom zverimexe, že tam pracujú nefundovaní ľudia, zebričky sa tam tlačia v pidi-klietke. Že najlepšie je kupovať od nejakého chovateľa. Pravdu povediach však, minimálne ten auparkský zverimex je na veľmi vysokej úrovni. Fundovaní pracovníci personálu, dobrý výber, zebričky po 6-7 v relatívne veľkej klietke. Agapornis na mňa úpenlivo hľadel, nadväzoval očný kontakt, možno ma aj balil, kým zebričky žili vo vlastnom svete. Kanáriky sa príliš spokojné nezdali byť, ale možnú sú to len takí flegmatici.

 

Malých som nakoniec vybral dvoch. Dostali meno Adélka (to som vymyslel ja) a Adko (to mama). Kiko a Kika zostanú, ako tie hokejové dresy, navždy vyradené. Malí operenci žijú u nás v luxuse - kým prvý mal nanajvýš dve misky na jedlo, pinpongovú loptičku a výber tých najlepších letákov, na ktoré to mohol pokojne „pustiť", títo noví dostali misky s držiakmi, piliny, pinpongovú loptičku, leták z obchodného domu z elektronikou (dám mu aj foťák, nech si spraví "selfie") a ešte zopár drobností. Taký 4-hviezdičkový hotel. Cestou domov išli v klimatizovanom taxíku a moje ruky patrili iba im.Čo viac si mohli priať, že?!

 

Po pomerne komplikovanom umiestnení do klietky začali pomaly sondovať terén. Zisťovať, čo je hore a čo je dole. Adko už objavil, kde je krmivo, tak snáď bude taký gavalier, že dopraje aj slečne. Alebo ju aspoň správne navedie. Roztomilá, takmer čisto-biela Adélka ma upútala na prvý pohľad a je to krásavica. Adko bol, pre zmenu, z celej klietky ten najmajestátnejší a najpokojnejší. Snáď im obom dobrá nálada vydrží.

 

Myslím, že každý, kto podobných operencov niekedy mal či náhodou aj práve má, musí uznať, že sú to roztomilé stvorenia. Čo na tom, že cez víkend niekedy nenechajú človeka vyspať, ten štebot, ktorý počujem od momentu, kedy zasuniem kľúč do zámku, tomu sa nič nevyrovná. Myslím, že je to úprimná radosť z toho, že ma ten malý vidí. Vždy spolu prehodíme pár slov (čo na tom, že aj neodpovie!), poviem mu, aký som mal deň, čo je nové, niekedy sa mu pochválim, on párkrát žasteboce a som vlastne šťastný. Ak rozmýšľate nad čím, čo k sebe domov, môžem tieto malé operence doporučiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?