Zabudnutý Hurban

Autor: Boris Cíferský | 6.5.2014 o 12:01 | (upravené 11.10.2015 o 7:32) Karma článku: 4,87 | Prečítané:  631x

Hovorí Vám niečo meno Svetozár Hurban Vajanský alebo Jozef Miloslav Hurban? A hovorí vám niečo meno Jozef Gregor Tajovský? Možno áno, možno nie. No meno Vladimír Hurban Vladimírov vám však, pravdepodobne, nepovie už vôbec nič.

Vladimír Hurban Vladimírov

Vladimír Hurban Vladimírov

Vladimír Konštantín Hurban (ďalej aj VHV), známy aj ako Vladimír Hurban Vladimírov, sa narodil v roku 1884 v srbskej Starej Pazove. Jeho otec Vladimír Hurban bol synom „Štúrovčana" Jozefa Miroslava Hurbana a bratom Svetozára Hurbana Vajanského. Vladimír Hurban bol navyše ženatý s Augustou Štúrovou, dcérou Jána Štúra, ktorý bol bratom Ľudovíta Štúra. Vo Vladimírovom tele teda kolovala štúrovsko-hurbanovská krv. VHV bol posledným Hurbanovcom, ktorý vzišiel z tohto jedinečného prepojenia - ako on, ani jeho sestra, Ľudmila, totiž nikdy nenašli svojho životného partnera.

 

Vladimírova písanie tiahlo už od útleho veku. Už ako osemročný vydával svoj časopis Mravec, v ktorom na ôsmich stranách, dvakrát do mesiaca, uverejňoval svoje prvé literárne pokusy. Svoje prvé jednoaktovky uverejnil ešte pred dovŕšením dvadsiateho roku života a ako 20-ročný knižne vydal svoju prvú hru, Vianoce. Počas svojej dramatickej kariéry ich napísal viac než dva tucty.

 

(So svojou sestrou Ľudmilou)

 

Vladimír Hurban Vladimírov bol špecifickým dramatikom. Bol jedným z prvých slovenských modernistov, bol ovplyvnený symbolizmom, expresionizmom, dekadentnou Viedňou a dozaista i miestami, v ktorých pobýval. No asi najsilnejšiu inšpiráciu pre svoje texty nachádzal vo vlastnom, smutnom, živote. Hurbanov život bol, z niektorých hľadísk, skutočne smutný. Nikdy sa neoženil, nikdy nenašiel ten pocit, ktorý zažívali jeho hrdinovia (napríklad v dráme Keď vejú jarné víchry). Za jeho smutnými hrami, z ktorých je v niektorých prípadoch „cítiť" silnú psychickú bolesť, treba hľadať jeho vlastné intímne skúsenosti. Viacero indícií naznačuje, že VHV v mladosti prekonal trpkú ľúbostnú skúsenosť, možno „len" neopätovanú lásku, možno niečo viac, niečo temnejšie, horšie (ako v jeho dráme Boj), no takmer určite niečo, čo ho na celý život poznačilo. Hurban vo veľa svojich drámach (možno aj čiastočne oplyvnený týmto) hľadal nového človeka, pokúsil sa načrtnúť víziu nového sveta (hra Homo sapiens), ktorý by mal byť lepším, než tento svet. Svet, v ktorom, možno aj on, by bol šťastný. Veľa jeho hier (predovšetkým Keď sa schladí), nekončí šťastne, končí odlukou milencov, ktorí ešte pred niekoľkými málo okamihmi z celého srdca verili, že budú svoji do konca života. Bola to analógia so životom VHV? Veril i on, že našiel tú pravú na celý život, no v krátkej chvíli, náhle, neočakávane zistil, že tomu tak nie je? Možno. V jeho hrách nachádzame veľa indícií, nikdy však, ako správny symbolista, neodokryl pomyselné karty.

 

K tomu, že VHV je dnes zabudnutým dramatikom dopomohli dve veci. Za prvé fakt, že väčšinu času života prežil v Starej Pazove (dnešné Srbsko), ďaleko od slovenského umeleckého prostredia, na ktoré tak stratil priam vplyv. Čo bolo však ešte zásadnejšie bolo, že práve toto slovenské prostredie ho odmietalo. Vladimírovi doboví kritici vyčítali, že bol len dedinským dramatikom, pričom absolútne nereflektovali fakt, že žil dlhé roky vo Viedni, kde videl (doslova) desiatky rôznych hier. Vyčítali mu nedostatok vzdelania, hoci práve tí najväčší slovenskí dramatici boli farári. Vyčítali mu, že jeho hrám chýbala rutina, hoci práve on sledoval dobové, moderné trendy - expresionizmus, impresionizmus či symbolizmus. Práve aj toto neprijatie od umeleckej obce sa podpísalo na tom, že VHV je dnes takmer zabudnutým dramatikom. Jeho hry len veľmi vzácne bývajú uvádzané na divadelných doskách (ešte menej vo veľkých divadlách) a z Hurbana sa nestal jeden z tých „veľkých" dramatikov, ako je napríklad Tajovský. Hoci, podľa môjho názoru, bol oveľa lepším dramatikom než bol Jozef Gregor.

(VHV ako vojak)

 

Asi najlepšie predchádzajúce riadky dokumentujú slová Jána Igora Hamaliara z roku 1929, ktoré napísal ešte v čase, kedy Vladimírov žil:

 

Vladimír Hurban Vladimírov je nesporne nadaným umelcom-dramatikom, ktorý by bol v priaznivých pomeroch a v lepších okolnostiach vyrástol na ozajstného tvorcu. Dodnes, keď mu je už 45 rokov, ostáva jeho literárna žatva fragmentom a epizódou, ostáva obeťou malého slovenského literárneho života, ako u mnohých slovenských spisovateľov vôbec."

 

Vladimír Hurban Vladimírov bol „ozajstným tvorcom". Tvoril srdcom, i mysľou. Bol jedným z prvých slovenských dramatikov, ktorý inklinoval k moderne, ktorý písal v duchu symbolizmu a ďalších smerov. Jeho neraz útle dramatické dielka svojou nadčasovosťou (Homo Sapiens, Zem, čiastočne S.O.S.) majú i dnes čo povedať a dovolím si tvrdiť, že i oveľa viac než nejaké toľko sprofanované veľké slovenské drámy. Akurát, nikto nemá odvahu na to, aby vo Vladimírovi toho „ozajstného tvorcu" aj našiel. A to je škoda ...

 

Ak sa vám niekedy naskytne možnosť vidieť nejakú inscenáciu, či si prečítať niektorú z jeho drám, využite ju. Verím tomu, že neoľutujete.

 

Zdroj: Pavol Štefko a kol.: Dejiny slovenskej drámy 20. storočia, Pavol Štefko, Divadelný ústav Bratislava, 2011

Foto: snm.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?