Každý nech sa rozhodne sám, nakoľko je jeho škola dobrá

Autor: Boris Cíferský | 11.9.2014 o 16:58 | Karma článku: 4,41 | Prečítané:  831x

V médiách sa často hovorí o tom, ako je na tom naše vysoké školstvo zle. Ani po šiestich rokoch štúdia však nemám pocit, že je to až tak zlé, ako to niekedy býva prezentované. Moje skúsenosti a poznatky sú trochu iné.

Tento september uplynie sedem rokov, odkedy som prvýkrát vstúpil na akademickú pôdu. Na miesto, ktoré v očiach mnohých byrokratov, študentov a iných, predstavuje nie práve vzor dokonalosti a niečoho, čo by sa malo v zahraničí húfne napodobňovať. Neustále počúvam alebo čítam, aké je to naše vysoké školstvo (pod)priemerné, slabé, že je strata času študovať, keďže to človeku vraj veľa nedá. Neberiem vám tento názor, tiež som mal kedysi tento pocit. Ale čím viac vrások na hlave mám, tak tým viac mám pocit, že tie všelijaké hodnotenia sa môžu líšiť, v závislosti od toho, ako na školu nazeráte.

Pravdou je, že som nikdy nebol, ľudovo povedané, bifľa. Na základnej i na strednej som mával trojky, na prvej vysokej som bol rád za „D“, no až teraz, na druhej škole, mám konečne lepšie známky, „A-C“. Tento rok vstupujem do piateho ročníka odboru „Estetika“. Pre väčšinu z vás (a i pre časť „nás“) je to asi jeden z tých zbytočných odborov, ktorý akurát vytvára množstvo nezamestnaných. Ale nemôže byť každý manažér, právnik, IT-čkar či medik, že? Človek však študuje, vo väčšine prípadov, len raz a preto by si mal vybrať to, čo študovať chce, nie to, čo by študovať mal. To isté budem chcieť hovoriť aj svojim deťom.

Za šesť rokov som pochopil, že to, nakoľko je škola dobrá (v termínoch hodnotenia) závisí nie od tabuliek kdejakých byrokratov, ale od každého jednotlivca. Keď vás štúdium nebaví, škola bude zlá, keď vás baví, bude dobrá. Keď vám dáva škola akúsi pridanú hodnotu, teda niečo „mimo“ toho, čo dostanete v školských laviciach, je to vždy plus. Tým, kto vám túto pridanú hodnotu dáva, ste vy sami. Pokiaľ som niečo pochopil, tak je to to, že škola vás pripravuje do života. Núti vás k samostatnosti, k vlastnej aktivite, k činnostiam. Ja osobne mám blog, roky píšem pre rôzne weby, mám vlastnú webstránku, čoskoro mi vyjde kniha, plánujem nakrútiť film, chodím do divadla, kín, na operu atď. A k tomuto všetkému ma nakopla škola. Bez nej by myslím nič z toho nevzniklo. Vzniklo to z tej prostej fascinácie umením, ktorá vo mne vznikala počas tých posledných rokov, hoci neraz sa ku mne dostávala len v teoretickej podobe cez toľko kritizované prednášky.

Nedávno napísal Rado Masaryk, autor, ktorého si pre jeho príspevky vážim, zaujímavý blog o omyloch pri štúdiu. Väčšinou s ním súhlasím, teraz ale v niečom nie. A to v jeho pohľade na vzťah vyučujúci – študent. Po šiestich rokoch môžem verejne vyhlásiť, že viem, prečo sú neraz takí, akí sú. Lebo vidia ten svet v jeho jasných farbách. Za šesť rokov som videl toľko podvodov, vulgárností a prejavov neúcty, že ak sa raz stanem učiteľom (čo je stále možné), tak budem aj ja taký. Možno nie hneď, ale časom, ale budem. Keď som vstupoval do univerzitných vôd naivne som veril, že profesor, docent či len obyčajný doktorand má v očiach študujúcej mládeže určité výsostné postavenie a študenti by mu mali prejavovať aspoň nejakú úctu. O tento názor som rýchlo prišiel. Videl som také veci, ktoré ma naučili uvažovať o tom, aké veľké je percento sociopatov u študentov vysokých škôl. Videl som také prejavy neúcty, ktoré by za čias Igora Hnízda boli veľmi tvrdo potrestané. Dnes len vedú k apatii a k následkom, o ktorých píše aj Rado Masaryk. Ich autormi sú poväčšinou ľudia, ktorí svoj odbor nechcú študovať, ale musia, keďže chcú mať nejaký diplom. Aby to docielili, upísali by sa aj diablovi.

Nie, nie som pesimista, len realista. Toto nie sú Nebezpečné myšlienky, Spolok mŕtvych básnikov. Toto už nie je film, toto je realita. Tabuľky vám možno povedia, aká je úroveň školy, ale nepovie vám, akú hodnotu bude mať škola pre vás. Pre mňa je moja škola dobrá, z objektívneho i subjektívneho hľadiska, pre toho, kto sedí vedľa mňa to môže byť inak. Kvalitu si, podľa mňa, definuje každý vo svojom vnútri a na to mi žiadne tabuľky neodpovedia. Ak vás váš odbor nezaujíma, nezaujímal, tak len prídete, odsedíte a po tom, čo prídete domov si zapnete Playstation či pri pive s kamarátmi budete analyzovať miery barmanky. Ak vás baví, tak sa budete ako Albert Einstein či Andrew Wiles snažiť niečím prispieť do svojej oblasti. Hoci to budú len malé a neisté kroky. Ako tento blog.

Možno sú moje myšlienky neucelené, nekoherentné, diskurz problematický, no verím, že každý si v tom nájde to svoje. Presvedčiť niekoho o tom, že škola je dobrá, hoci si to nemyslí, sa nedá. Ako povedala jedna postava v sitcome Susedia: „Nedá sa rozozvučať struna, keď duša nechce.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?