reklama

Polnočná omša charaktery nenapraví

Jedno dieťa je gardistom, druhé partizánom a ďalšie arizátorkou. Ako takáto rodina prežije Štedrý večer v roku 1944?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Po bezmála sedemdesiatich rokoch sa na dosky Slovenského národného divadla opäť vrátil Peter Karvaš. Tentoraz nie ako dramaturg a kreátor nového povojnového slovenského divadelného prostredia, ale ako dramatik, ktorého texty (s istými úpravami) majú svoju výpovednú hĺbku i viac než polstoročie po napísaní. Pri Polnočnej omši (ktorú Činohra SND koncom októbra uviedla) vychádzal Karvaš z vlastných životných skúseností, z faktu, že bol jedným z tých „obyčajných“ ľudí, ktorých sa vojna tvrdo dotkla. Bol internovaný, veľa času strávil v pracovnom tábora a represálií ho neušetril ani komunistický režim.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Jeho Polnočná omša je aj v našich končinách pomerne známym titulom a to napriek tomu, že ho Slovenské národné divadlo naposledy uviedlo pred azda 45 rokmi. Zásluhu na tom má film Jiřího Krejčíka s rovnomenným názvom, v ktorom si v roku 1962 zahrali Emília Vášáryová, Jozef Kroner alebo Ladislav Chudík. Najnovšia inscenácia však nejde ani v šľapajách Krejčíkovho filmu a nevychádza ani úplne z Karvašovej originálnej predlohy. „Nová“ Polnočná omša je nenásilným pokusom aktualizácie pôvodného textu prostredníctvom jazykových úprav a skracovania alebo, naopak, zvýrazňovania určitých motívov.

Z inscenácie Polnočná omša
Z inscenácie Polnočná omša (zdroj: Braňo Konečný, www.snd.sk, 2014)

Eliminačný proces sa dotkol aj postáv. Partizán Ďurko sa tak stáva len akýmsi tieňom svedomia postáv, viac duchom a pojmom než reálnou postavou. Hoci je jeho prítomnosť na javisku obmedzená len na nevyhnutné minimum, stačí to na to, aby sa stal pomyselným Damoklovým mečom, akýmsi horúcim zemiakom v rukách postáv, ktoré sa boja následkov jeho prítomnosti. Za ukrývanie partizána totiž hrozí smrť. Ako zachrániť niekoho, ktorého púha existencia predstavuje hrozbu smrti? Je akceptovateľné obetovať život jedného zo synov, respektíve bratov v záujme záchrany celej rodiny?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na tieto otázky sa prostredníctvom vizuálnej a auditívnej stránky inscenácie pýta aj mladý režisér Lukáš Brutovský. Ten vďaka spolupráci s ďalšími či už mladšími alebo už etablovanými odborníkmi vytvoril inscenáciu, ktorá je jazykovo svieža a priam súčasná. Z divákov vďaka scéne Toma Cillera spravil pomyselných voyeurov, ktorí pozorujú dianie v tomto mravne skazenom svete. Tento mikrosvet, malomeštiacky dom obývajú gardista, partizán, arizátorka, politický „obojživelník“, zbožná matka a zdanlivo neutrálny otec. Každý z nich dokáže rýchlo vymeniť oblek za ten, ktorý je ten najsúčasnejší a preto aj s nimi pri jednom stole k štedrovečernému stolu zasadne nemecký nacistický dôstojník. Veľa sa hovorí, ale väčšinou sú to len naučené formulky, ktoré majú zakryť všadeprítomný strach. Pravdou však zostáva, že viac sa členovia rodiny boja o seba, než o tých druhých.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Z inscenácie Polnočná omša
Z inscenácie Polnočná omša (zdroj: Braňo Konečný, www.snd.sk, 2014)

Najväčšou slabinou inak po všetkých stránkach podarenej inscenácie je jej dĺžka. Podobne ako v prípade rozprávky Lomidrevo je viac než dvojhodinové trvanie jednoducho príliš, čím sa znižuje katarzný „potenciál“ inscenácie. Práve Polnočná omša má totiž v súčasnej nestabilnej geopolitickej situácií predpoklady k tomu, aby v divákoch napriek svojmu veku dokázala vyvolať hlbšie emócie. Svojich pomyselných gardistov, pokrytcov, partizánov a arizátorov má aj dnešná doba, dnešné „policajné akcie“, ktorých nie je vo svete málo. Aj v tomto smere je výber Polnočnej omše veľmi správnou a opodstatnenou voľbou, ktorá zároveň možno čiastočne demýtizuje malomeštianský život počas vojny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zostáva dúfať v jedno. A to v to, že si Polnočná omša nájde svojich divákov. Že meno „Peter Karvaš“ nebude strašiakom, nevyhnutným stredoškolským zlom, ktorým si študenti musia bolestne „preskákať“, ale inscenáciou, na ktorú budú chodiť aj mladí. Je to režijný produkt mladého tvorcu, ktorý postavám vložil do úst súčasný a moderný jazyk, ktorý je na míle vzdialený tomu, ako sa kedysi písalo. Až čas však ukáže, či Polnočná omša obstojí v nemilosrdnom boji o diváka. Predpoklady pre to má, ale ako ukazujú aj iné inscenácie, nemusí to stačiť.

Z inscenácie Polnočná omša
Z inscenácie Polnočná omša (zdroj: Braňo Konečný, www.snd.sk, 2014)

Hodnotenie: 85%

Polnočná omša

Réžia: Lukáš Brutovský
Dramaturgia: Miriam Kičiňová, Miro Dacho
Scéna: Tom Ciller
Kostýmy: Jan Kocman 
 
Valentín Kubiš: Emil Horváth
Vilma Kubišová: Anna Javorková
Marián: Milan Ondrík
Angela: Petra Vajdová
Ďurko: Tomáš Grega, poslucháč VŠMU, Adam Jančina, poslucháč VŠMU
Paľo: Dano Heriban
Katka: Dominika Kavaschová
Brecker: Richard Stanke
1. vojak: Michal Koleják, poslucháč VŠMU
2. vojak: Kamil Kollár, technik SND
1. partizán: Tomáš Stopa, poslucháč VŠMU
2. partizán: Michal Novák, technik SND

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu