Vzťah medzi divákom a hercom predstavuje jeden z najzaujímavejších vzťahov, ku ktorému počas predstavenia dochádza. Divák hercov odmeňuje za ich výkon potleskom alebo, čo sa však u nás až tak často nestáva, piskotom. V dejinách nielen európskeho, ale aj toho nášho divadla, by sa našlo určite zopár príkladov, kedy sa hranica medzi javiskom a hľadiskom natoľko stiera, že nie je pomaly možné stopercentne povedať, kto je herec a kto divák.
Začnime niečím pomerne jednoduchým. Pri nedávnej repríze Nestroyovho Pána Mima Diana Mórová (Madam Schleyer) počúvajúc a sledujúc svojho kolegu Tomáša Maštalíra (Gluthammer) natoľko vypadla zo svojej úlohy, že takmer prepukla v smiech. Komická nehoda rozosmiala aj Kamilu Magálovú v komédií Je úžasná! Herci sa tak na krátky čas stali divákmi, keďže sa smiali spolu s nimi na hercoch (teda sebe samým) na javisku.
Trochu odlišná situácia nastala okolo 19. storočia vo Francúzsku. Tam na predstavenie jednej komédie prišiel do Theatre Libre i jeden význačný kritik, ktorý však toto divadlo nemal príliš v láske. V určitý moment ho však premohol komický účinok hry a on sa rozosmial na celú sálu a spolu s ním postupne nielen všetci diváci, ale aj herci. Stalo sa tak, že divák sa stal hercom, keďže im akoby ukradol ich predstavenie.
Kým v tomto prípade je ešte efekt na predstavenie relatívne neškodný, história si pamätá aj na udalosti, kedy diváci zasiahli do predstavenia podstatne viac. Stalo sa tak napríklad na jednom predstavení v Seville v roku 1639. Incidentu predchádzala zmena v obsadení, kedy sa z Antonie Infanty, ktorá bola až treťou sólistkou, stala neočakávane prvá, kým pôvodne druhá (a tá ktorá mala mať na toto nárok) Jacinta Herbias zostala ďalej len druhou. Dôsledky tohto rozhodnutia sa preukázali pri poobednom predstavení.
Po skončení jedného tanca zvolal Pedro de Montalbo, mladý študent a obdivovateľ Jacinty z hľadiska: „Bravo, Jacinta!" Antonia, ktorá považovala samú seba za tú hlavnú hviezdu, mu ironicky odvetila: „Toto bravó je na mieste, pretože ona si ho zaslúži.“ Pedro následne Antoniu počastoval nejakými nadávkami, to už sa však v hľadisku strhla bitka medzi priaznivcami oboch sólistiek. Tú ukončil až istý Lope, obdivovateľ Antonie, ktorý chudáka Pedra smrteľne zranil mečom a následne sa stratil v uličkách Sevilly.
Iný druh reakcie dávajú diváci hercom v niektorých fraškách, napríklad v ruskej Pachomuškoj. V nich má divák veľmi aktívnu úlohu, kedy sa stáva takmer až hercom. „Skutočným“ hercom napovedá, kritizuje ich, povzbudzuje, glosuje a občas dokonca sám vstupuje na javisko a ukazuje im, čo a ako sa má hrať. Vzniká tak predstavenie, ktoré vzniká zo spolupráce medzi divákmi a hercami a hranica toho, kto je divák (ten, kto pozoruje) a kto je herec (ten pozorovaný) sa výrazne stiera.
K zaujímavej interakcií dochádza vtedy, kedy sa do predstavenia plánovane „pripletie“ ne-herec. V operete Netopier v USA takto na bál Princa Orlofského prišli členovia Najvyššieho súdu v USA, vo Francúzsku si v Moliérovej hre na bále zatancoval v preoblečení za cigánskeho tanečníka kráľ Ľudovít XIV. a v Anglicku sa na silvestrovskom predstavení stali z dedinčanov herci, ktorí prítomnému kráľovi predniesli svoje sťažnosti.
Tých príbehov o tom, kedy sa z pôvodne divákov stali herci, respektíve tých, kedy predstavenie prestalo byť predstavením tak, ako ho poznáme, je samozrejme viac. Ukazujú, mimo iné, že divadelné predstavenie je ako živý organizmus, v ktorom veľakrát neviete, čo sa stane.