Hodonínska šesťhodinovka

Autor: Boris Cíferský | 22.11.2014 o 9:19 | (upravené 22.11.2014 o 9:31) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  497x

O ľuďoch, bankách, jedle a poznatkoch, ktoré som nadobudol počas svojho šesťhodinového výletu v Hodoníne.

Priznám sa na úvod, že nepatrím medzi veľkých cestovateľov. Som ten typ Bratislavčana, ktorý už teraz vie povedať, že pokiaľ sa nič dramatické nezmení, tak tu zostanem bývať asi až do smrti. Spoznávanie nových miest, novej kultúry, ma však stále láka. Akurát kvôli najrôznejším (aj) pracovným povinnostiam na to jednoducho nezostáva kedy čas.

Koncom týždňa ma však vietor zavial do Hodonína. Je to, ako múdra wikipedia píše, okresné mesto v Juhomoravskom kraji, v ktorom žije niečo vyše 25.000 obyvateľov. Metropolu Juhomoravského kraja som si nevybral náhodou – ešte som ju nevidel, bola neďaleko od Bratislavy a predovšetkým, bolo k nej dobré vlakové spojenie, keďže auto nemám a jazdiť autobusom odmietam.

Aby som vysvetlil, prečo som to vlastne do toho Hodonína išiel. Hlavným cieľom bolo si, kvôli novej práci, zriadiť účet v niektorej z českých bánk. Sekundárny a terciálny cieľ bolo vidieť miesto a stretnúť sa tu s jedným človekom. Samozrejme, mesto sa za päť či šesť hodín nedá „spoznať“, ale turista, ako ja, môže aspoň nasať jeho atmosféru a niečo i pochytiť z miestnej kultúry.

Banky
Čo sa banky týka, tak pre tých, ktorí by chceli si zriadiť účet v Českej republike, pričom by vedeli, že naň nebudú chodiť horibilné sumy v rádoch tisícok českých korún (povedzme od 7.000,-Kč), tak im radím vyberať z dvoch bánk Fio a ČSOB. Prvá má nulové poplatky za vedenie účtu, druhá naopak výhody v tom, že peniaze môžete ľahko presúvať z Česka na Slovensko.

Ostatné banky, ktoré som oslovil a priamo navštívil (Raiffeisenbank, Česká spořitelna, GE Money Bank) sú určené viac pre tých, ktorí majú v Českej republike väčšie pracovné aktivity, než mám momentálne ja, a na ich účtoch pribúdajú väčšie sumy. Samozrejme, je to len subjektívny pohľad, ale na čo platiť sto alebo dvesto českých korún, keď človek nemusí platiť nič, že?

Stravovanie
Na radu bankového poradcu vo Fiu sme vyskúšali Restaurant v Dobrých časech. Cenovo je na tom približne narovnako ako väčšina lepších bratislavských reštaurácií. Siahli sme po business menu, ktoré zahrňovalo, tri chody:

1. „Staročeskú česnečku se šunkou a sýrem s opečeným chlebem“,

2. „Vepřovú panenku v parmezánové krustě s restovanou kukuřicí a hráškem a mačkané brambory s petrželkou“

3. „Čokoládový řez s malinami.“

Jedlo bolo to vynikajúce a v prepočte za osem eur to rozhodne stálo. Predovšetkým panenka v parmezáne bola veľmi dobre dochutená a po dlhej dobe mi tak nejaké mäso opätovne uľahodilo. Jedinými slabinami inak vynikajúcej reštaurácie je jej pomalšia obsluha a nie práve ideálny konverzný kurz pri platení (jedno euro za 25 českých korún). Ale čo sa jedla týka, takmer jednička.

Mesto a to, čo ma zaujalo
Hodonín je mesto, ktoré má čaro. Nie je tak „tourists-heavy“ (popravde som tam videl len jednu malú skupinu turistov), vďaka čomu si uchováva svoju jedinečnú atmosféru. Mesto má jedno veľmi dlhé hlavné námestie, Národní třídu, pri ktorom z jedného konca nedovidíte na druhý. Nájdete tu rôzne obchody od výmyslu sveta, ale len veľmi málo obchodov s napríklad oblečením.

Keďže ma akútne tlačili tenisky na nohách (vďaka Ti Adidas!), našiel som prvý obchod s obuvou, ktorý som uvidel a kúpil som si tam nové tenisky. Síce v nich kvôli obrázku možno vyzerám trochu ako 16-ročný tínedžer, ale za to sú pohodlné a stáli iba, v prepočte 19 euro. A práve o pohodlie nohy ide v prípade topánok asi najviac.

To, čo ma ďalej na Hodoníne zaujalo, sú relatívne nízke ceny kníh. Neviem či je to dôsledok zníženej DPH alebo niečoho iného, každopádne niektoré knihy, či už tie odborné alebo i tie rýdzo populárne, som v meste videl aj o 30% lacnejšie než u nás. Podobne je to tak i s oblečením v nákupnom centre, kam sme prišli nakúpiť potraviny, kde sa dá celkom dobre ušetriť napríklad na nohaviciach.

Cestovanie a Železničná stanica
Cestovanie bolo napokon najväčším mínusom celého hodonínskeho tripu. Do Hodonína totiž chodí priamo len vlak, ktorý ide z Varšavy do Budapešti a ten počas cesty často naberá oneskorenie. Do Bratislavy síce ešte prišiel ako-tak na čas, ale do Hodonína (čo je cesta, ktorá by mala trvať cca 80 minút) sme prišli už s približne 15-minútovým oneskorením. To by však vôbec nevadilo.

Horšie to bolo cestou späť, kedy sme na stanici mrzli osemdesiat minút kvôli, ako som sa neskôr dozvedel, opravám na trati (o tom, že s vrátením časti za cestovné to až tak jednoduché nie je, sa rozpíšem asi niekedy inokedy). Každopádne, Železničná stanica v Hodoníne nebola príliš vykurovaná a človek tam sedel zahalený od hlavy k päte.

A spoločne s nami sa tu „zohrievali“ i bezdomovci. Jeden z nich napríklad využil zástrčku na stanici k nabitiu svojho mobilného telefónu. Situáciu však využil i čašník z jedinej neďalekej kaviarne mimo priestoru stanice, ktorý začal účtovať euro (alebo dvadsať českých korún) za využitie toalety. Čo sa samotného vlaku týka, tak musím vysloviť spokojnosť, v porovnaní s „prvou“ triedou spred pár mesiacov dozadu, bola táto druhá trieda oveľa lepšia.

Ľudia
Každý výlet je samozrejme aj o ľuďoch. Mal som pocit, že tí, ktorí žijú alebo pracujú v Hodoníne ešte nie sú toľko poznačení „metropolizáciou“ ako niektorí tu u nás v Bratislave. Hoci to boli napríklad obchodníci, nešli toľko po vašej peňaženke ako skôr po tom, že vám chceli skutočne pomôcť. Prejavilo sa to napríklad pri nákupe obuvy či suvenírov v podobe oblečenia. Alebo som si to len nahováral, neviem.

Každopádne, Hodonín je skrátka ten typ mesta, ktorý si žije svojim životom a je to super, keďže si tým zachováva svoju jedinečnú atmosféru. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?