O čom je dnešné divadlo?

Autor: Boris Cíferský | 15.12.2014 o 11:27 | (upravené 15.12.2014 o 12:59) Karma článku: 2,86 | Prečítané:  626x

Krátka esej o tom, za akým účelom dnes niektorí ľudia chodia do divadla a ako to vplýva na to, na čo do divadla vlastne chodíme.

V dnešnej dobe, kedy sa umenie a kultúra dostáva neraz až na perifériu spoločenského záujmu sa javí byť až utopistické dúfať, že divadlá budú, obrazne povedané, praskať vo švíkoch. Boj o diváka a s tým spojené ekonomické dôvody nútia jednotlivé divadlá čoraz častejšie inscenovať populárnejšie a notoricky známejšie tituly na úkor tých, ktoré by inscenačnú históriu podstatne viac obohatili. Pre dobrý príklad koniec koncov nemusíme chodiť ďaleko do minulosti, je to nedávny Rigoletto uvedený pri Verdiho výročí v Opere SND, ktorý bol viac, než čokoľvek iné, stávkou na istotu. Ale kritizovať za to divadlo by bolo krátkozraké a v konečnom dôsledku aj mylné.

Popri všetkých diskusiách o tom, čo, prečo a kedy inscenovať sa neraz zabúda na to, že sa zmenilo to, za akým účelom chodia ľudia do divadla. A to je na to, aby sa zabavili. Zábava sa však neviaže len na žáner komédie, hoci je to určite populárnejší žáner než tragédia, ale skôr na nadobudnutý vnútorný pocit, pri ktorom ľudia zabudnú na všedné starosti života. Svojim spôsobom je tak táto situácia podobná ako tomu bolo počas Druhej svetovej vojny, kedy umenie (literatúra, film, divadlo) slúžilo ako prostriedok k obveseľovaniu spoločnosti skrz jednoduché a až priam idylicky naivné príbehy so šťastným koncom. 

Ako divák mám v dnešnej dobe pocit, že situácia sa nie až tak úplne zmenila. Vojnové hrôzy vystriedali spoločensko-sociálne tlaky, čo nachádza svoju odozvu aj v umení a kultúre. Diváci už nevyhľadávajú v divadlách to najlepšie, ale skôr to najvhodnejšie, čo vyhovuje ich momentálnej nálade. Spomeňte na Rozbitý džbán v Činohre SND, ktorý napriek tvrdej kritike, bol divácky veľmi navštevovaným titulom. Tí, ktorí naň prišli v ňom však nehľadali kvalitnú moliérovskú komédiu, ale jednoduchý, banálny a predvídateľný príbeh, pri ktorom by, obrazne povedané, „vypli“. A to bol aj azda hlavný dôvod úspechu inscenácie, na ktorej si kritici schuti zgustli.

Dobrými príkladmi toho, na čo sa snažím upozorniť, sú dve inscenácie, ktoré sa už dnes nezahrajú – divadelne „artová“ Oresteia s pre diváka atypickým jazykom a Malomeštiakova svadba. Treba povedať, že obe inscenácie, hoci boli minimálne zaujímavé a neortodoxné vzhľadom k ostatnému repertoáru, divákov do hľadiska nepritiahli. Oresteia ich odpudzovala nevyhnutnosťou maximálnej pozornosti vzhľadom ku množstvu zvukových a obrazových podnetov a Brechtova jednoaktovka svojou formou. Pravda však podľa mňa tkvie v tom, že diváci očakávali režijne a scénicky konvenčne spracované drámy, v ktorých by videli to, čo si oni predstavujú pod pojmom „divadlo“. Veľakrát mám pocit, že význam tohto slova sa limitne blíži k predstave jednoduchosti a oddychu. A to vedie k tomu, že mnohé, podľa kritikov horšie tituly, sú populárnejšie než tie lepšie. Divadlo už prestáva byť miestom, do ktorého sa chodí s úmyslom vidieť dobré umenie, ale vidieť „vhodné“ umenie.

Nie je to však špecifikum len činoherného divadla, ale aj opery či dokonca filmu. Väčšina si radšej pozrie film s Brucom Willisom, než by mali „bojovať“ s Andrejom Tarkovským alebo Bélom Tarrom. Akokoľvek sa to niektorým môže zdať byť nelogické, nepochopiteľné alebo nesprávne, taká je realita. Ak sa vrátim späť ku divadlu, tak pri ňom platí, že podobu jeho repertoáru dávajú i samotní diváci. Podobne ako každá kniha chce byť prečítaná, tak i každá inscenácia chce byť navštevovaná. Profesia dramaturga však v dnešnej dobe vedie ku neľahkým otázkam a kompromisom, ktoré musia rešpektovať súčasný status sveta umenia, v ktorom kritériá kvality, v porovnaní s minulosťou, ustupujú do úzadia. Nové kritériá (kam spadajú aj divácke nálady i lepšie perspektívy známych titulov) definujú to, čo sa dnes v divadlách bude hrávať. Inscenácie hier Marka Ravenhilla, Sarah Kane a ďalších súčasných autorov, vďaka tomu zostanú ešte asi na dlhšiu dobu mimo záujmu väčšiny veľkých slovenských divadiel. Čo je škoda, lebo vo svete sú veľmi populárnymi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?