Začína byť v divadle nuda?

Autor: Boris Cíferský | 5.5.2015 o 14:48 | (upravené 5.5.2015 o 15:02) Karma článku: 4,54 | Prečítané:  869x

Chodíte do divadla na niektorú z inscenácii viackrát? A ak nie, prečo? Čo spôsobuje, že niektorú inscenáciu už nechcete nikdy viac vidieť? 

Inscenácia Bačovej ženy v Štúdiu Činohry Slovenského národného divadla vo mne zanechala rozporuplné pocity. Na internete by ste dozaista našli viacero recenzií, ktoré vychvaľujú kvality Polákovej inscenácie, ktoré po diváckej a ani odbornej stránke nijako nespochybňujem, zároveň si však v posledných týždňoch čoraz častejšie kladiem otázky o tom, pre koho sú takéto inscenácie? Čo je ich zámer? Čo chcú dosiahnuť? 

Keď som tak sledoval reakcie divákov po nedávnom dopoludňajšom predstaví, pri ktorom v hľadisku, pochopiteľne, dominovali študenti a dôchodcovia, videl som na mnohých, že viac tlieskali zo slušnosti, než preto, že by sa im predstavenie až tak páčilo. Viac tlieskali Diane Mórovej než Eve, ak ma správne chápete. Ale, dalo a dá sa to pochopiť, téma a motívy Stodolovej Bačovej ženy postavené na Evinom vnútornom konflikte osemnásťročným veľa nepovedia. 

Po predstavení som sa zamýšľať nad tým, či by na toto predstavenie išli znova. Domnievam sa, že nie. Ani ja by som nešiel. Polákova inscenácia, akákoľvek je veľmi dynamická a ľudovo povedané „odsýpa“, a akokoľvek ma veľmi dokázala vnútorne strhnúť, bola pre mňa vlastne nudná. Nudná preto, že ju nemám potrebu vidieť znova. Neohúrila ma natoľko, aby som ju chcel vidieť znova. Nemá nič, prečo by som ju chcel vidieť znova. Je na jedno pozretie. 

S divadelnými predstaveniami je to ako s krásnou ženou. Ak sa vám páči, chcete ju vidieť znova a neustále si pripomínať to, prečo sa vám páči a viac sa k nej priblížiť. Priznám sa však, že v rámci Slovenského národného divadla, a to ako Opery, tak aj Činohry, som už dlho po nejakej premiére nenadobudol ten pocit, že túto inscenáciu musím vidieť znova. A ako sa tak rozprávam s priateľmi a známymi z oblasti umenia (vrátane iných režisérov a tvorcov), nie som v tomto smere sám. 

Nie je to len problém Bačovej ženy, ale napríklad aj Rómea a Júlie, Pikovej dámy, Jane Eyrovej, Pani Bovaryovej a iných. Z každých týchto inscenácií (najviac asi posledne dve menované) sa totiž podľa mňa vytráca krása pôvodných predlôh, ktorá ustupuje režijným koncepciám a ambíciám. Nemám nič proti moderným režijným adaptáciám, interpretačného posunu, iného prečítania „partitúry“, pokiaľ však zachovávajú niečo ako ducha predlohy. Cítil azda niekto zápach Thornfieldu v inscenácii Jane Eyrová? Cítil azda niekto thornfieldskú čierno-románovú gotickosť? Ja ani nie. 

Za posledné roky som dobrovoľne išiel druhýkrát na už videnú inscenáciu len párkrát. Čo sa týka Slovenského národného divadla a špeciálne Činohry, bolo to iba na už derniérovaný August: Stratení v Oklahome párkrát som si išiel vyčistiť myseľ na vaudeville menom Tak sa na mňa prilepila. Čo sa týka iných divadiel, bola to Slečna Júlia a Skúška v Divadle Lab VŠMU. To všetko to boli inscenácie, ktoré mi nedovolili na prvý „pokus“ postihnúť všetko. A zároveň ma vnútorne fascinovali natoľko, aby som ich videl znova. Mohli za to herci a ich postavy (Kristína Svarinská, Dominika Zeleníková, Emília Vášáryová a iní), prostredie i momentálne okolnosti. 

Keď som v úvode položil otázku, pre koho sú dnešné inscenácie, odpoveď je zrejmá, pre divákov. Čím ďalej tým viac však mám pocit, že niektorí diváci chodia do divadla pretože musia. Je to ako povinnosť, niečo ako umývanie okien, ktoré skrátka musia raz za čas umyť. Idú teda na predstavenie a keď prídu domov, „odfajknú“ si na zozname ďalšiu položku. Postupne uvidia celý repertoár, pričom ku drvivej väčšine titulov sa už ďalej nevrátia.

Nemyslím tým len fyzicky, ale len duševne. Nebudú nad ním dlhšie premýšľať, prenikať do jeho krásy, objavovať to, prečo je daná inscenácia zaujímavá. Nie je to z veľkej časti ich chyba, ale chyba tých, ktorí inscenáciu vytvárali. Oni majú zodpovednosť za to, aby diváci prišli znova. Ak nechodia, tak inscenácia sa skôr či neskôr opozerá a stane sa relikviou v repertoári. Dodnes si pamätám vyprázdnené javiská na Coriolanovi či Zlatých chlapcoch. Hoci, neboli to zle spracované inscenácie.

Nechcel by som však všetkých hádzať do jediného vreca. Verím, nie dúfam, že mnohí (i) z vás chodia viackrát na totožnú inscenáciu. Že vypredané hľadiská nie sú len výsledkom dopytu po novej inscenácií, ale ocenením jej kvality. Že i Jane Eyrová si nachádza svojich divákov, ktorí v nej vidia dôstojnú dramatizáciu Bronteovej románu, ktorý dodnes patrí medzi najväčšie „klasiky“ divadla. Verím a dúfam, že do divadla sa chodí stále z radosti. A nielen z povinnosti. 

Nerobím si však ilúzie, že sa niekedy dostaneme do stavu, aký si vytváram čítajúc dobové reflexie. Pri opere sólisti zaspievajú každú áriu len jediný raz a diváci sa už nedožadujú opakovania. Pri činohrách diváci po hercoch nechcú, aby napríklad celé jedno dejstvo či aspoň jednu scénu zopakovali, lebo ich natoľko ohúrilo alebo rozosmialo. Ani pri balete nedochádza ku pôvodným repetíciam. Divadlo je prísno normatizované.

Dnes veľmi dobre vieme kedy a po čom zatlieskať. Občas zakričať „bravó“ alebo, v raritnom prípade, zapískať, ako na premiére Rigoletta tuším. Ale to je tak všetko. Emócie, ktoré umenie vyvolávalo pred pár storočiami sú dávno fuč. Dnes už sa nikto nepobije ako na premiére Hugovho Cromwella, dnes už nikto nevyvolá dirigenta po premiére na javisko niekoľko desiatok ráz. Viac než fascinácia získava nadvládu slušnosť. 

Nedávno som mal sen. Bol som na vianočnom koncerte v Opere SND a na záver sólisti spievali tradičné brindisi z Verdiho La Traviaty. Keď sa dostávali ku záveru, v ktorom spoločne s interpretmi spievajú taktiež členovia zboru (ktorí tu absentovali), zdvihli sa zo stoličiek vzadu v hľadisku mladí ľudia a nahradili chýbajúci zbor. Bol to pekný sen. Snáď sa takýchto podobných milých prekvapení v divadle ešte dočkám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?