V Šperkoch Madony nadmieru veľa lesku nenájdete

Autor: Boris Cíferský | 31.5.2015 o 11:46 | (upravené 31.5.2015 o 11:59) Karma článku: 2,27 | Prečítané:  749x

Opera Slovenského národného divadla uviedla v piatok a v sobotu v premiére celosvetovo veľmi vzácne hranú a svojho času kontroverznú operu zabudnutého talianskeho génia Ermanna Wolfa-Ferrariho pod názvom Šperky Madony.

Čas býva ku géniom nezriedka krutý. Častokrát prostá súhra nešťastných okolností spôsobí, že umelec, svojho času považovaný za onoho povestného foucaultovského zakladateľa diskurzivity, teda za autora, ktorý ovplyvní generácie alebo nastolí nový umelecký smer, upadne v zabudnutie. To bol aj prípad talianskeho skladateľa Ermanna Wolfa-Ferrariho. Hoci svojho času, v prvej tretine 20. storočia, v čase „wagneriánstva“ patrili jeho diela k tým, ktoré operné domy s radosťou uvádzali, dnes po nich siahajú len veľmi sporadicky.

Ferrariho najznámejšou operou je komická opera Il segreto di Susanna, ktorú v posledných rokoch uviedlo celkovo osemnásť operných domov. Čo, popravde, nie je nijak vysoké číslo. Ferrariho génia sa rozhodla divákom pripomenúť i Opera Slovenského národného divadla, ktorá sa rozhodla uviesť jeho oveľa vážnu operu I gioielli della Madonna alebo v preklade Šperky Madony. O tom, ako unikátny počin to je svedčí i to, že za posledných šesť rokov sa uskutočnilo len šesť (!) predstavení tejto opery na celom svete, nepočítajúc pri tom Bratislavu.

U Ermanna Wolfa-Ferrariho, čo je možné vidieť ako u Šperkov Madony, tak i v komickej opere Il segreto di Susanna, sa objavujú vplyvy jednak verizmu, tak aj hudobno-dramatických prvkov opery 18. storočia. Nezriedka býva taliansky skladateľ taktiež považovaný za priameho nasledovníka Giaccoma Pucciniho. Kým teda história sa pokúšala nájsť Wolfovi-Ferrarimu miesto v operných dejinách, on sám to naopak nepovažoval za až tak dôležité a nevyhnutné. Ako hovorí Friedrich Haider v rozhovore pre časopis Portál, Ermanno Wolf-Ferrari „vyvinul úplne osobitý štýl“.

A osobitú podobu má aj operná inscenácia režiséra Manfreda Schweigkoflera. Ten rezignoval na historickú vierohodnosť skoro akéhokoľvek druhu a namiesto toho priniesol originálny, avšak i zreteľne nadinterpretačný variant Šperkov Madony. Scéna a predovšetkým kostýmová zložka totiž vytvárajú ilúziu toho, že príbeh sa neodohráva v talianskom Neapole začiatkom 20. storočia, ale o polstoročie na to kdesi v Spojených štátoch amerických. Ale to sa dá akceptovať, pokiaľ prijmeme premisu, že opera chce skrz príbeh upriamiť pozornosť na paralely medzi súčasnosťou a minulosťou.

Koniec koncov robiť moderné adaptácie zasadené do relatívnej súčasnosti je módne a skoro až bežné. To, čo mám však problém akceptovať je to, že zo Šperkov Madony sa vytratila akákoľvek atmosféra, ktorú do nej Wolf-Ferrari, pripomínam cielene, vložil. Jeho opera sa totiž, podľa môjho názoru nedotýka ani tak milostného trojuholníka medzi Gennarom, Maliellou a Rafaelom, ako skôr prostredníctvom toho autor demonštruje ten obrovský rozsah celospoločenských zmien, ktorými prechádzalo Taliansko skoro nepretržite od polovice 19. storočia. Tie umožnili i zrod anarchistických (a iných zločineckých) skupín, čo vyvrcholilo atentátom na kráľa Umberta I v roku 1900. Aj z toho dôvodu rezignovať na historickú vierohodnosť je minimálne sporné.

Na Schweigkoflerovi je vidieť, že je, okrem operného, aj muzikálový režisér. Jeho bohaté skúsenosti z réžii viacerých hudobných žánrov sa premietajú aj do podoby Šperkov Madony, ktorá, napriek tomu, že je vážnou operou, pôsobí miestami až komicky. Veľa sa tu tancuje (i nad hranice toho, čo bolo Wolfom-Ferrarim predpísané), veľa sa tu gestikuluje (ale neprehráva), všetko je farebné, zdealizované, romantické, minimálne gýčové, objavuje sa tu hra svetla a tieňa a mnohé iné prvky, ktoré sú známe aj z muzikálov. Je vidieť, že Schweigkofler chce, aby sa opera páčila a to za cenu historických nepresností. Predovšetkým v prvom dejstve je to trochu šou v duchu amerických muzikálov z druhej polovice 20. storočia. Kostýmovo a scénicky.

Šperky Madony kladú na hlavných predstaviteľov po hlasovej stránke vysoké nároky a opäť sa potvrdilo, že jednoducho nemáme dostatok adekvátnych, vhodných a typovo príbuzných  sólistov, schopných a ochotných púšťať sa do podobne náročnejších partov. Napriek tomu, že Wolf-Ferrari operu písal s ambíciou obsadiť do úloh Gennara a Malielly živelných tridsiatnikov (čo mnohí inscenátori aj skutočne dodržali!), u nás museli druhú premiéru obstarať sólisti o generáciu starší. A hoci to na kvalite inscenácie nijako neubralo, vekový rozdiel medzi predstaviteľom Gennara a jeho matkou, Carmelou, nebol nijak evidentný. Na druhú stranu práve týchto starších sólistov treba pochváliť, keďže mám dojem, že práve Michal Lehotský ako Gennaro sa v tejto postave oveľa viac našiel než napríklad v Pikovej dáme.

Hoci na jednu stranu môžem len chváliť ambíciu predstaviť nielen bratislavskému, ale aj nemecky hovoriacemu (s výnimkou slovenských titulkov sa použili totiž aj nemecké!) publiku prakticky neznámu operu zabudnutého talianskeho génia, na druhú stranu samotné spracovanie vo mne zanecháva rozladenie a pocit premárnenej príležitosti vytvoriť neoveristickú operu nasiaknutú krvou a atmosférou talianskeho Neapola z konca 19., alebo začiatku 20. storočia. Škoda. Presne toto som od Šperkov Madony očakával. Bol som azda jediný?

Hodnotenie: 70%

Ermanno Wolf-Ferrari: Šperky Madony

Hudobné naštudovanie:    Friedrich Haider
Dirigent:    Friedrich Haider, Pavol Tužinský
Réžia:    Manfred Schweigkofler
Asistent réžie:    Miloslav Krajčík
Scéna:    Michele Olcese
Kostýmy:    Concetta Nappi
Choreografia:    Jaroslav Moravčík
Zbormajster:    Pavol Procházka    
 
Gennaro:    Kyungho Kim, Michal Lehotský
Carmela:    Jitka Sapara Fischerová, Denisa Šlepkovská
Maliella:    Adriana Kohútková, Natália Ushakova
Rafaele:    Daniel Čapkovič, Sergej Tolstov
Biaso:    Ivan Ožvát, Igor Pasek
Totonno:    Ján Babjak, Maxim Kutsenko
Ciccillo:    Peter Malý, Jiří Zouhar
Rocco:    Ján Ďurčo, František Ďuriač
Dve dievčatá/Panny/1. kráska/Stella:    Jana Bernáthová, Andrea Vizvári
Dve dievčatá/Panny/2. kráska/Concetta:    Miriam Garajová, Mária Rychlová
Dievča/Panny/3. kráska/Serena:    Katarína Flórová, Michaela Šebestová
Hlas:    Maxim Kutsenko, Jiří Zouhar
Predavačka kvetov:    Katarína Polakovičová
Predavačka vody:    Miriam Maťašová
Predavač obrázkov Madony:    Michal Želonka
Predavač balónov:    Ivan Rychlo
Zmrzlinár / Predavač ovocia:    Jozef Kundlák, Martin Klempár
Predavač makarónov:    Daniel Hlásny
Slepý:    Martin Smolnický
1. hráč:    Ján Keder, Patrik Palík
2. hráč:    Martin Mikuš, Michal Radošinský
1. mních:    Vladimír Horváth
2. mních:    Milan Kľučár
Mladá vidiečanka:    Eva Rampáčková
Mladý muž:    Mário Tóth
Iný mladý muž:    Peter Hricák
Otec:    Daniel Hlásny
Vychovávateľka - dojka:    Katarína Ofúkaná
Zabávač:    Miloslav Krajčík
Spoluúčinkujú:    Bratislavský chlapčenský zbor, Pressburg Singers, tanečníci LUK.dance 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?