reklama

Jean Valjean v Boha uveril. Prečo potom cirkev zakázala čítať Hugových Bedárov?

Prečo cirkev nemala rada Victora Huga a prečo umiestnila jeho román Bedári na zoznam kníh, ktoré sa pod hrozbou exkomunikácie nesmeli čítať?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (53)

V 16. storočí vydala katolícka cirkev po prvýkrát Zoznam zakázaných kníh, ktorý vstúpil do histórie pod latinským názvom Index Librorum Prohibitorum. Veriaci mali pod hrozbou exkomunikácie prísne zakázané čítať texty vybraných autorov. Celkovo sa reštrikcie dotkli viac než 4.300 najrôznejších textov a to aj z oblasti vedy, filozofie a kultúry. Nachádzali sa medzi nimi viaceré dobre známe tituly ako Flaubertova Pani Bovaryová (o nej som viac písal tu) alebo aj Montaignove Eseje.

Príčiny toho, prečo bolo čítanie niektorých textov zakázané, tkveli, okrem zrejmých súvislostí, i v tom, že mali mať údajne neblahý efekt na celú spoločnosť. Ako svojho času napísal historik Johann Gottfried Hoche, tak pri čítaní nevhodnej literatúry (pre neho to bola predovšetkým taká, ktorá mala dobrodružný dej) sa mohlo pokojne stať, že by napríklad gazdinky zabudli vykonať niektoré domáce práce. V skratke, podľa Hocheho bolo čítanie takejto literatúry len a len stratou času.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Scenzúrovaný Victor Hugo

Autorov by sme v rámci Index Librorum Prohibitorum mohli rozdeliť do dvoch skupín – na autorov, ktorí mali na zozname len zopár zo svojich kníh a na takých, ktorých všetky knihy sa ocitli na pomyselnej čiernej listine. V praxi to znamenalo napríklad to, že veriaca žena nemohla prežívať vzostupy a pády s Julienom Sorelom v Stendhalovom Červenom a čiernom, s pohoršením sledovať sexuálne harašenie mládeže v Zolovom Germinali alebo zažívať koniec sveta s Maeterlinckovými Slepcami. A veľa iného.

Podobne ako Stendhalove, tak aj diela Victora Huga bývali častým terčom cenzúry a to zo strany svetskej i cirkevnej moci. Uvedenie jeho drámy Marion de Lorme stopli ešte na začiatku, keďže zobrazovala panovníka ako poverčivého, krutého a slabého. A ak náhodou nejaké dielo prešlo cez cenzorov v rámci svetskej moci, tak v dvoch prípadoch zasiahla cirkev. To bol aj prípad jeho azda najslávnejších románov – Chrám Matky Božej v Paríži a predovšetkým Bedárov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bedári unikli cenzúre na francúzskom území len o pomyselný chlp, keďže dej Hugovho románu sa odohrával nie v súčasnosti, ale o bezmála polstoročie skôr. Bedári sa napriek tomu stal jedným z katalyzátorov rozsiahlych politických zmien vo vtedajšom Francúzsku. Keď „potenciál“ románu videl ruský cár Nikolaj I., rozhodol sa nielen Bedárov, ale aj všetky ostatné Hugove diela radšej preventívne zakázať na svojom území, keďže sa obával, že by mohli obyčajných ľudí prinútiť vzbúriť sa voči vládnucej elite.

Victor Hugo
Victor Hugo (zdroj: http://www.lapicardievueparlesecrivains.fr)

Kritik cirkvi

Kým štátom dosadení cenzori voči Hugovým Bedárom nemali vážnejšie námietky, cirkev už áno. Necelé dva roky po oficiálnom vydaní, v roku 1864, sa kniha spoločne s Flaubertovou Pani Bovaryovou a Renanovým Životom Ježiša ocitla na už aktualizovanom Index Librorum Prohibitorum. V prípade Huga sa jednalo už o druhý román, ktorý cirkev zakázala čítať veriacim – tým prvým bol Chrám Matky Božej v Paríži, ktorý sa na zoznam dostal ešte v roku 1834, teda približne tri roky po vydaní.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V oficiálnom zdôvodnení sa uvádzalo, že Bedárom priťažilo to, že v ňom Hugo „kritizoval pápežstvo a cirkev ako takú.“ A tak sa Hugo opäť dostal na dvere kostolov po celom Francúzsku, kde častokrát býval vyvesený zoznam týchto škodlivých kníh, aby ho mali veriaci priamo na očiach. Boli však Bedári skutočne až tak škodlivý text? Alebo išlo o niečo iné? Skutočne v nich natoľko „kritizoval pápežstvo a cirkev“, ako to o ňom tvrdili pri uvedení na zoznam?

Dej Bedárov tomu na prvý pohľad nenapovedá. Je to o román o bývalom galejníkovi Jeanovi Valjeanovi, ktorého kňaz pomocou symbolu v podobe ukradnutých svietnikov privedie na správnu životnú cestu a on potom žije ako nový človek a viackrát hovorí o svojej láske k Bohu. Ujme sa dcéry prostitútky, zachráni život zavalenému obyvateľovi mesta, kde je starostom, nepomstí sa a ušetrí život policajného úradníka Javérta a spraví i veľa ďalších dobrých vecí. A to všetko aj vďaka kňazovi, ktorý ho ušetril galejí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
http://www.mirrorservice.org
http://www.mirrorservice.org (zdroj: Bedári)

Cirkevná pomsta

V čase vydania Bedárov bol Victor Hugo i jeho román pod veľkou paľbou kritiky zo strany cirkvou podporovaných periodík. Nebolo to však ani tak kvôli lascívnosti či vulgárnosti nového románu, ale kvôli postoju samotného Huga voči cirkvi. Ten síce vyrastal v katolíckej rodine a dlho sa aj ku viere hlásil, no vplyvom nie úplne zrejmých skutočností, sa jej neskôr zriekol. Na jednom zo stretnutí s predstaviteľmi cirkvi, kde sa, okrem iného, diskutovalo aj o možnom zákaze jeho kníh, sa vyjadril v tom zmysle, že už nie je veriaci, ale je voľnomyšlienkár.

Cirkev samozrejme nemohla prijať to, že by muž, ktorý bol voľnomyšlienkár (a možno aj ateista) mohol napísať knihu, ktorá by v sebe ukrývala určité katolícke posolstvo. Cieľom na tú dobu pomerne veľkej a dlhotrvajúcej mediálnej anti-kampane bolo na jednu stranu zdiskreditovať Victora Huga (a samozrejme aj jeho román) a na druhú stranu ho tým prinútiť k tomu, aby uvažoval, že zmení svoj postoj k cirkvi. To sa však nestalo a Bedári sa onedlho na to dostali na zoznam zakázanej literatúry.

Tu vydržali bezmála storočie, až do roku 1959 a teda z neho vypadli len pár rokov predtým, než pápež oficiálne zrušil Index Librorum Prohibitorum. Storočie na zozname sa na Bedároch podpísalo a dodnes sa v určitých kruhoch vedú diskusie o tom, či je Hugov román vhodnou literatúrou pre študentov na nižšom stupni škôl – v našich termínoch na základných alebo stredných školách. Odporcovia románu argumentujú napríklad tým, že román učí deti odporovať autoritám a nevážiť si zákon.

Ilustrácia z knihy
Ilustrácia z knihy (zdroj: http://www.foliosociety.com)

Hugo konečne rehabilitovaný

V poslednom polstoročí sa Hugovi a predovšetkým jeho Bedárom dostáva rehabilitácie i zo strany samotnej cirkvi, ktorá o stoosemdesiat stupňov zmenila svoj kritický postoj a začína dielo dokonca odporúčať s odkazom, že je to román o dobrote, láske a ochote pomôcť blížnemu. Treba povedať, že tejto novej reputácii môže Hugo vďačiť i nedávnemu muzikálu v réžii Toma Hoopera, ktorý preukázateľne zvýraznil kresťanské motívy, na ktoré kniha nekládla až tak veľký dôraz.

Výsledkom toho boli pochvalné kritiky i zo strany cirkevných inštitúcii, ktoré sú ochotné aj takzvane prekusnúť niektoré problematickejšie miesta, ako sú postavy grizetiek (prostitútok) či záver muzikálu, kedy sa Jeanovi Valjeanovi zjavuje jedna z grizetiek Fantine, ktorá, ako sa zdá, si prichádza ako anjel po Valjeana, aby ho odviedla do neba. Bohužiaľ Hugo sa už takejto rehabilitácie nedožil. Nič však nenaznačuje tomu, že by ho odpor zo strany cirkvi voči jeho románu nejako intenzívne zasiahol.

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu