Shakespearova Júlia sa v skutočnosti volala Lucina a bola milenkou talianskeho historika

Autor: Boris Cíferský | 14.10.2015 o 7:00 | Karma článku: 11,22 | Prečítané:  5121x

Viete prečo sa najslávnejší literárni milenci z Verony volali Rómeo a Júlia? A viete, že im tieto mená nevymyslel William Shakespeare?

„Ach Rómeo, Rómeo! Prečo si Rómeo,“  hovorí v jednej časti Shakespearovej tragédie Júlia svojmu milencovi Rómeovi. Táto jej replika sa v priebehu štyroch storočí stala natoľko notoricky známou, že ju nespočetne veľakrát rôzni umelci citovali, parafrázovali, no aj parodovali. V duchu otázky Júlie sa však môžeme opýtať trochu inak. Prečo je Júlia Júliou?

Začína to u Ovidia

Shakespearova tragédia Rómeo a Júlia nepatrí medzi tie texty, ktoré po obsahovej stránke hýria originalitou, keďže skoro všetky hlavné motívy sme mohli vidieť alebo čítať už v starších textoch. Motív milencov zo znepriatelených rodov je starý prinajlepšom dvetisíc rokov a prvýkrát sa objavuje v Ovídiových Metamorfózach. S menami Rómeo a Júlia sa tu však nestretávame, keďže namiesto nich tu je Pyramus a Thisbé (tieto mená si Shakespeare neskôr „požičal“ do komédie Sen noci svätojánskej).

Ani u ďalších autorov, ktorí sa možno inšpirovali slávnym Ovídiom, ako boli Xenofón, Alighieri Dante či Masuccio Salernitano sa neobjavuje ani zmienka o nejakom Rómeovi, tobôž nie o nejakej Júlii. Až v roku 1562 vychádza epická báseň Arthura Brooka Tragická história Rómeusa a Júlie, kde sa už konečne objavujú (hoci v jednej mierne upravenej podobe) neskôr použité mená. Shakespeare túto báseň určite veľmi dobre poznal a takmer určite z nej čerpal aj pri svojej tragédii.

Ako to však v literárnom svete neraz býva, ani Arthur Brooke nebol až tak originálnym, čo sa vymýšľania mien hlavných protagonistov týka a i on sa našiel inšpiráciu u staršieho autora, no nie svojho krajana, ale Taliana Luigiho Da Portu (1485-1530). Práve on je tým, komu môžeme vďačiť za to, že Rómeo a Júlia sa volajú, tak ako sa volajú. A nielen to. Bol to práve on, kto dej zasadil do talianskej Verony čím z dvojice spravil „milencov z Verony“. Tí sa u neho nachádzali v strede pomyselnej bojovej línie medzi Montecchmi a Capelettmi.

Nie Júlia, ale Lucina

Luigi Da Porto okrem toho, že bol spisovateľom, bol aj historikom. Známym sa stal jeho výrok, prostredníctvom ktorého ukazoval, že vojna je niečo, čo sa cyklicky vracia, keďže doba mieru vedie vždy len ku rozmachu bohatých. Ani voľba Verony ako miesta deja nebola náhodná, keďže svojho času to bolo mesto vojny (analógiu nachádzame na príklade znepriatelených rodov v Rómeovi a Júlii), keďže územie Verony, rovnako ako aj veľkej časti dnešného regiónu Benátska, okupovala armáda z Benátok.

Da Portov román La Giuletta o milencoch, ktorým okolie a okolnosti nedopriali byť spolu, mal veľa autobiografických čŕt. Rekapituloval totiž udalosti z 26. roku života Da Portu, kedy sa bláznivo zamiloval do Luciny Sarvognan. V čase, kedy ju spoznal, mala len šestnásť rokov a z toho, čo vieme, bola natoľko krásna, že sa okolo nej točilo množstvo nápadníkov. Da Porto veril, že by ako niekoľkokrát vyznamenaný vojak mohol mať u Lucindy ako nápadník nejakú šancu.

Luigi a Lucinda neboli, ako v Rómeovi a Júlii, členmi znepriatelených rodín, ale členmi znepriatelených frakcii jedného klanu. Kým v Shakespearovej tragédii sa Rómeo a Júlia zosobášili, Luigimu sa takejto výsady nedostalo. O šesť rokov na to, ako 32-ročný, vojnovými zraneniami poznačený, napísal vo svojej rezidencii La Giulettu, ktorú plánoval dať Lucinde ako svadobný dar. Vo venovaní vo vnútri knihy napísal, že dej je odkazom k tomu, čo „....nešťastní milenci musia pri svoje láske riskovať...“. Teda až život.

Milenci z Benátok?

De Porto sa s Lucindou síce nikdy nezosobášil, no milencami boli i tak. Podobne ako Rómeo a Júlia i oni boli nútení svoju lásku tajiť pred okolitým svetom, no nepodarilo sa im to na dlho a ich benátske milenecké dobrodružstvá boli rýchlo odhalené. Lucinda bola dotlačená k manželstvu s mužom zo spriatelenej časti frakcie a Luigi zostal sám. Keď ako 45-ročný zomieral na následky svojich zranení, tak jeho posledné myšlienky zrejme patrili jeho milovanej Lucinde, ktorú dnes svet pozná ako Júliu.

Niektorí historici však súdia, že veľa z toho, čo nachádzame v La Giulette, respektíve v príbuznom diele Novella novamente ritrovate, je len výplodom De Portovej fantázie, doplnené o dobre známe motívy z Ovídia, Salernitana, Danteho a ďalších. Nedá sa totiž úplne vylúčiť, že celé milostné dobrodružstvo medzi Luigim a Lucindou skončilo ešte vtedy večer na bále, keď ju De Porto po prvýkrát uvidel Aj on sám totiž priznáva, že príbeh ako je ten jeho, sám „počul predtým už veľakrát.“

Nech už to bolo akokoľvek, bol to práve Luigi De Porto, ktorý dal Júlii meno Júlia. Bol to on, kto zo zaľúbenej dvojice spravil milencov z Verony a bol to napokon aj on, kto dal i mená vedľajším postavám (a v skutočnom svete možno členom rôznych frakcii) ako boli Paris, Mercutio, alebo Tybalt. A podobne ako Rómeo, ani Luigi De Porto v živote šťastie nenašiel – zomrel v bolestiach, opustený a so zlomeným srdcom. História však na neho nezabudla a slávu mu dodal Shakespeare. Kto vie či však tušil, kto v skutočnosti bola De Portova Júlia.

Hlavná foto: www.mcgoodwin.net

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?