Skúsený lekár by mi možno dal za pravdu, ak by som napísal, že odhaliť nad všetky pochybnosti príčinu smrti kohokoľvek s odstupom niekoľkých desaťročí alebo storočí je skoro nemožné. Hlavne ak sme odkázaní len na nepriame dôkazy, ako sú listy, denníky, výpovede príbuzných alebo aj lekárov, ktorí v správe mohli opomenúť nejaký dôležitý údaj. Veľa z úmrtí známych spisovateľov je dodnes opradených rúškom tajomstva – za všetkých stačí spomenúť Charlotte Brontëovú alebo Edgara Allana Poea. Prvá zomrela po dlhej chorobe, druhý za doposiaľ nevysvetlených okolností. Veľa nejasností je však aj v prípade smrti Jane Austenovej.
Od tuberkulózy až po nádor
Autorka, ktorá vdýchla život Pánovi Darcymu, Elinor Dashwoodovej a ďalším známym postavám románovej literatúry, trpela od začiatku roku 1816 zdravotnými ťažkosťami na ktoré o približne rok a pol na to zomrela. Také sú základné fakty. Až však s odstupom viac než storočia sa začali objavovať prvé štúdie, v ktorých sa autori pokúšali odhaliť príčinu jej smrti. Vyplývalo z nich, že Jane Austenová mohla trpieť Addisonovou chorobou, tuberkulózou, Hodgkinovým lymfómom (nádorové ochorenie) alebo Brill-Zinserovou chorobou.
Podobne ako aj v prípade Charlotty Brontëovej, i tu sme odkázaní predovšetkým na pramene ne-medicínskej povahy a to navyše nie vždy dôveryhodnej kvality (k čomu sa ešte neskôr dostanem). V tom čase neexistovali krvné testy a rôzne diagnostické zobrazovanie metódy, ktoré by napomohli k rozlúšteniu záhady. Samotný výskum krvi bol vtedy ešte len v pomyselných plienkach – neboli známe ani len krvné skupiny a až rok po smrti Austenovej vykonal lekár James Bludell vôbec prvú transfúziu krvi.
Zlá farba tváre
Čo ak však za smrť Jane Austenovej mohlo niečo úplne iné, než menované choroby? Pred štyrmi rokmi oznámila autorka detektívok Lindsay Ashfordová, že našla v jednom z listov zmienku, ktorá by mohla ukazovať na to, že bola Austenová otrávená arzénom. V dopise z marca 1817, teda len pár mesiacov pred smrťou, kedy sa jej zdravotný stav začal rapídne zhoršovať, nachádzame informáciu o tom, že sa jej tvár o niečo viac zotavuje, keďže predtým mala „čiernu, bielu a každú inú zlú farbu.“
Prečo je farba pokožky tak dôležitá? Pretože jedným z prejavov otravy arzénom je aj hyperpigmentácia, respektíve hypopigmentácia, pri ktorej mení koža farbu podľa toho, či je v nej prítomná vysoká alebo nízka úroveň melanínu. Prejavuje sa to síce predovšetkým na miestach, ktoré nie sú vystavené priamemu slnečnému žiareniu (ako je napríklad oblasť hrudníka), no nie je vylúčené, že v čase, kedy Austenová písala dopis, už bola pripútaná na lôžko a väčšinu času dňa len preležala v miestnosti bez prísunu svetla.
Problematický pigment
Mohlo by sa zdať, že záhada je rozlúštená, no nie je tomu úplne tak. Hyperpigmentácia je totiž symptómom aj iných chorôb ako je i hemochromatóza (na ňu trpel Ernest Hemingway), porfýria alebo, čo je najzaujímavejšie, Addisonova choroba (choroba nadobličiek, pri ktorej dochádza k problémom pri produkcii hormónov aldosterónu a kortizolu). V prípade, že by Jane Austenová touto chorobou skutočne trpela, pravdepodobne by na to jej lekár nikdy neprišiel, keďže bola prvýkrát popísaná až v roku 1849 doktorom Thomasom Addisonom, teda desiatky rokov po Austenovej smrti.
Teórii o otrave arzénom príliš nenahrávajú ani jej ďalšie symptómy ako bola napríklad horúčka, ktorou podľa svojho dopisu trpela presne v tom istom čase, kedy si na sebe všimla zmien v pigmente pokožky (predpokladajme, že mala skutočne na mysli zmenu pigmentu a nejednalo sa o eufemizmus pre to, ako zle vyzerala). Ani jej iné symptómy nezodpovedajú tomu, čo by sa očakávalo pri otrave arzénom. Na prvý pohľad sa môže teda zdať, že Ashfordovej teória má svoje zreteľné trhliny, no celé sa to ešte viac zamotáva.
Skúmanie vlasov
Po tom, čo Jane Austenová v júli 1817 zomrela, ju jej sestra Kasandra, ktorá sa o ňu starala po zdravotnej stránke, ostrihala a jednotlivé pramene vlasov zaslala rodine a priateľom nebohej spisovateľky. Jeden z týchto darov sa neskôr dostal do rúk múzea pomenovaného po ňom v meste Chawton. Tí poslali malú časť z neho na vyšetrenie, z ktorého sa však kvôli chybe pri teste zistilo len to, že Austenovej vlasy boli poškodené slnkom a príliš sa o ne pred smrťou nestarala. To však nebolo nič relevantné.
Ešte predtým však nechali Austenovej prameň vlasov otestovať aj Alberta a Henry Burkeovi a podľa výsledkov v ňom boli objavené stopy arzénu. Výsledky však neboli sprístupnené verejnosti. Nie je teda jasné to, čo prinútilo manželskú dvojicu k tomu, aby jej vlasy nechali otestovať. Od tej chvíle sa však na prítomnosť arzénu v jej vlasoch neuskutočnili žiadne experimenty. Britské múzeum, ktoré má časť jej vlasoch stále v úschove, argumentuje napríklad tým, že sa obáva, že by tým došlo k ich poškodeniu, čo však odborníci vylučujú. Záhadu by to však stále úplne nevyriešilo.
Náhoda či úmysel?
Ak by sa aj v Austenovej vlasoch našli stopy po arzéne, zodpovedalo by to síce otázku, aká zrejme bola alebo mohla byť príčina jej smrti, nie však to, ako sa jej arzén dostal do tela. Podobne, ako aj v prípade otráv ťažkými kovmi i tu sú totiž dve možnosti, ako sa škodliviny mohli do Austenovej dostať – úmyselne alebo neúmyselne. Situáciu sťažuje predovšetkým fakt, že v čase, kedy Jane Austenová žila, bol arzén súčasťou medikamentov a mohlo teda dôjsť k tomu, že bola neúmyselne otrávená pri tom, ako bola liečená na úplne inú chorobu.
Lindsay Ashfordová napríklad súdi, že arzén sa jej do tela mohol dostať pri pravidelnom podávaní Fowlerovho roztoku, ktorý bol v devätnástom storočí používaný pri liečbe leukémie, syfilisu či bolestí kĺbov. Práve na bolesti kĺbov sa Austenová sťažovala v jednom z neskorších listov, čo môže naznačovať, že jej lekár naordinoval tento roztok, čím ju však v konečnom dôsledku možno zabil (dnes tento liek už nie je používaný v dôsledku jeho vážnych nežiadúcich účinkov). To je však len jedna z mnohých verzii.
Otrávila sa Austenová nedopatrením sama?
Vylúčiť sa však nedá ani to, že sa Austenová otrávila sama. V 19. storočí bol totiž hojne využívaný arzénový prášok, ktorý si ženy nanášali na tvár a vlasy, čím sa chceli zbaviť parazitov. V tej dobe navyše panovalo presvedčenie, že využívanie arzénu na oblasť tváre a pokožky vedie k tomu, že žena vyzerá mladšie a zdravšie. Z histórie je známych niekoľko prípadov neplánovanej otravy arzénom. K diagnostike napomohlo test na prítomnosť arzénu, ktorý vynašli ešte v roku 1836.
Arzén bol v Anglicku za čias života Jane Austenovej veľmi populárny a bol súčasťou rôznych kozmetických prípravkov, ktoré lákali na mladší výzor. Tieto prípravky boli populárne ako medzi spoločenskou elitou, tak aj medzi tými najnižšími vrstvami, vrátane prostitútok, ktoré prostredníctvom neho nadobúdali ružové líca. Ako dnes vieme, bolo to v dôsledku toho, že im arzén poškodil kapilárie na koži. Otravy však neboli vždy len náhodné a neúmyselné.
Arzén ako zbraň
Už rímsky cisár Nero v 1. storočí hovoril o arzéne ako o zbrani. V nasledujúcich storočiach bol v Ríme využívaný ako obľúbený prostriedok na trávenie politických nepriateľov a ako ukazuje príbeh Napoleona Bonaparteho, o ktorom sa tiež hovorí, že ho otrávili arzénom, tak situácia sa ani s pribúdajúcimi storočiami nijako nezmenila. Jane Austenová síce nebola politicky činná, za to však bola členom rodiny, ktorá v čase, kedy sa objavili prvé príznaky jej choroby, patrila medzi tie skoro až najviac nenávidené.
Za všetko mohol Austenovej brat Henry, ktorého banka skrachovala, čo spôsobilo, že veľa rodín v Altone, kde banka sídlila, ako aj veľa vplyvných ľudí z Londýna, prišlo o svoje celoživotné úspory. Jane do tohto síce nebola nijako priamo zaangažovaná, bola však považovaná za jednu z takzvaných Henryho žien, keďže on jej robil literárneho agenta a sprevádzal ju tiež na spoločenských akciách. Bola pýchou rodiny Austenových a preto aj mohla byť možným terčom pomsty.
V podozrení sú viacerí
Je skoro isté, že ak aj niekto skutočne otrávil Jane Austenovú arzénom, takmer s určitosťou sa nedozvieme kto to bol. Mohli to byť lekárnici v Altone, ktorí podobne ako iní dedinčania prišli pádom banky o svoje úspory, mohol ich však rovnako tak niekto podplatiť, aby Jane namiešali smrtiaci kokteil. Ak by sme zašli do krajnosti, tak do celého spiknutia mohol byť zapletený aj rodinný lekár alebo mohol všetko z diaľky riadiť niekto z vplyvnej londýnskej society, ktorému sa nepáčili či už politické alebo obchodné aktivity Austenovcov.
A máme tu aj sestru Kasandru, ktorá sa o Jane v jej ťažkých časoch starala. Za maskou dobrosrdečnej ženy sa však mohla ukrývať chladnokrvná vrahyňa, ktorá prechovávala k Jane dlhoročné antipatie za to, že jej v minulosti prekazila vzťah s jedným mužom. Podozrivo totiž pôsobia jej kroky po smrti sestry, kedy sa rozhodla zničiť väčšinu jej listov a ďalšie prepísala tak, aby zneli „vhodnejšie“. Snažila sa azda niečo ukryť? Chránila seba či sestru?
Dedičstvo
Hlavným dedičom v rámci Janinej záveti sa stala práve sestra Kasandra (minoritnými brat Henry a miestna kuchárka, Pani Bigeonová). Samotný závet budí určité pochybnosti, keďže ho Austenová spísala viac než dva mesiace pred smrťou, kedy na tom, podľa všetkých svedectiev, bola už veľmi zle. Nielenže už nevládala vstať ani len z postele, ale prestala už aj úplne písať, čo bola, ako spisovateľky, jej najväčšia životná vášeň. Po smrti Jane Kasandra nezostala v dome, ale prekvapujúco už o pár dní s novonadobudnutým bohatstvom odišla preč.
Smrť Jane Austenovej pravdepodobne zostane už navždy nevyriešenou záhadou, ktorá však bude pravidelne zamestnávať ako odborníkov, tak aj fanúšikov tejto výbornej anglickej autorky. S istou nadsádzkou možno povedať, že by sa pri tejto záhade zapotil aj taký Sherlock Holmes. Je to totiž prípad, v ktorom je veľmi veľa otázok a skoro žiadne odpovede. Možné je teda zatiaľ všetko a vylúčiť sa nedá skoro nič. Ale tak už na začiatku pomyselnej knihy a to hlavne detektívky býva.
