Spisovateľova fantázia je vzrušujúci nástroj. Umožňuje vdýchnuť život postavám, ktorých pocity sa nám javia byť natoľko známe, až máme pocit, že ako keby autor písal o nás. Za úspechom Jany Eyrovej, románu Charlotty Brontëovej, stálo práve to, že sa ženy (a dozaista aj muži) dokázali s postavami identifikovať. Rochester uväznený medzi dvomi ženami, medzi minulosťou a budúcnosť. A Jana, dievča, ktoré napriek tomu, že pochádzala z nie úplne ideálnych pomerov, bola vnútorne neuveriteľne silná. Bola ženou, ktorej jej odolnosť jej nielen vtedy, ale aj dnes, závidia určite aj iné ženy.
Jana, ako vieme z románu, na Thornfield neprišla za účelom sa vydať, ale aby tu pôsobila ako guvernantka mladej Adèle Varensovej. Bola to „sedem alebo osemročná“ slečna, ktorá plynulo rozprávala po francúzsky. Postavu roztomilej Adelky môžeme vnímať ako dôležitý medzičlánok v milostnej línii medzi Rochesterom a Janou – keby kvôli nej Jana neprišla na Thornfield, nikdy by tu nespoznala romantického a búrlivého Rochestera. Nie je to však odpoveď na tú hlavnú otázku, ktorá je aj predmetom tohto dnešného blogu – bola Adèle Varensová fiktívnou postavou alebo nie?
V prípade Charlotty Brontëovej častokrát platilo, že postavy, ktoré vytvárala, nepochádzali len čisto z jej fantázie, ale ich skôr „modelovala“ z ľudí, ktorých stretla alebo spoznala. A tak to mohlo byť aj s Adélkou. Najväčšiu koncentráciu detských tvári na meter štvorcový Charlotta zažila počas svojho toľko nešťastného pobytu v Bruseli, kam si prišla zdokonaliť francúzštinu, no napokon tu našla len zlomené srdce. Brontëová tu pracovala ako učiteľka na škole, ktorú viedol Constantin Héger, muž, do ktorého sa na prvý pohľad zamilovala.
On, napriek tomu, že bol ženáč s piatimi deťmi a ešte aj o sedem rokov starší a navyše jej šéf, jej city opätoval a stal sa jej prvým sexuálnym partnerom. Ich vzťah však netrval dlho a na jeho konci boli Charlottine slzy i bolestivé spomienky. Ako bolo jej zvykom, vyrovnávala sa s nimi aj prostredníctvom svojich diel. Charlotte sa doma, v Anglicku, necnelo len za Hégerom, ale aj za jeho deťmi, ktoré jej, ako vieme z listov, jej počas bruselského pobytu prirástli k srdci. Bála sa toho, že na ňu po odchode rýchlo zabudnú a nezanechá v nich nič len mlhavú spomienku.
Spomienku na ne si Charlotte Brontëová zanechať určite chcela. A to možno prostredníctvom práve Adèle Varensovej. Z Hégerových dcér jej vekom bola najbližšie Marie Pauline Emma, ktorá v čase, kedy bola Charlotta v Bruseli mala šesť rokov. Kým o Hégerových dcérach sa zmieňuje vo svojich listoch, o študentkách v dievčenskej škole, kde učila, vôbec. Čiastočne to je zrejme aj kvôli tomu, že až tu, v Belgicku, definitívne pochopila, že učiteľská profesia sa nededí a jej talent spočíva v niečom inom, v písaní. Ak bol teda niekto Adélkou, tak asi práve Marie Pauline Emma.
Okrem veku ich spájalo aj niečo iné, pre obe bolo prirodzené hovoriť francúzsky. Adèle sa síce v románe pokúšala hovoriť aj inou rečou, no nebolo to ono. Domnievam sa, že jej francúzština je Charlottinou formou odkazu na Brusel. Sem sa, ako som už písal, prišla zdokonaliť práve v jazyku Moliéra, čo sa jej celkom podarilo. Dovtedy jej francúzština za veľa nestála – mala síce dobrú slovnú zásobu, no s gramatikou to bolo už horšie. Po tom, čo dlhšie žila v Bruseli, sa natoľko v tomto jazyku zdokonalila, že nemala problém dať do Jany Eyrovej postavu, ktorá hovorila iným jazykom, než anglicky.
Charlotta nikdy svoje inšpirácie nepriznávala, no historikom sa podarilo niektoré dohľadať. Vieme tak napríklad, že za Rochesterom sa „ukrýval“ John Wilmot a John Rivers bol v skutočnosti jej odmietnutým nápadníkom. A ja dnes tvrdím, že Adèle Varensová bola Marie Pauline Emma Hégerová. Viac než na nespochybniteľných dôkazoch, ktorých nie je veľa, to zakladám na svojich vedomostiach, ktoré o Charlotte mám. Vedela byť sentimentálna a melancholická a na obdobie, ktoré strávila v Bruseli po boku Constantina Hégera určite do konca života nezabudla.
Hlavná fotka: www.wikipedia.org
